Celkom zbytočnú hanbu si opäť spôsobili (zatiaľ ešte) neregistrovaní partneri zo Smeru a KDH, keď si padli do náručia pri návrhu obmedziť právo ľudí byť volení za starostov ich vzdelaním. Dúfajme, že túto hlúposť sa z legislatívy podarí odstrániť ešte skôr, ako niekto iný dostane napríklad nápad viazať právo ľudí stať sa poslancami NR¤SR na výšku ich sociálnej inteligencie. Niežeby národ pri takej predstave nejasal, akurát by sme zakrátko nato mohli z našej parlamentnej demokracie odstrániť slovo „parlamentná“. Označovalo by totiž neexistujúcu inštitúciu.
Našťastie toto nebola jediná zmena volebných pravidiel, ktorú vo štvrtok Národná rada odhlasovala. Nepochybnou novinkou je napríklad zavedenie 48-hodinového moratória pre všetky typy volieb. Toto je však presne ten prípad, o ktorom možno diskutovať. V podstate totiž nie je možné rozsúdiť, či budú voľby férovejšie vtedy, keď budú môcť kandidáti kortešovať do poslednej chvíle, alebo keď budú musieť prestať dva dni pred voľbami.
V prospech moratória často počuť argument, že ak niekto osočí protistranu tesne pred voľbami, tá sa už nebude môcť brániť. Ale veď rovnaké to predsa bude aj vtedy, keď niekto osočí súpera tesne pred začatím moratória. Ako sa bude osočený brániť? Porušením moratória?
Podstatné je niečo iné: štát musí trvať na tom, aby mali všetci kandidáti rovnocenné podmienky na kampaň. Naozaj to robí? Ideálny vzorec asi neexistuje. Je však dobré aspoň sa snažiť, čo je azda prípad tých zmien v zákone, ktoré obmedzujú výdavky na kampane. Pozmeňujúci návrh opozičných poslancov na čele s Petrom Osuským, ktorý navrhoval limity zrušiť, našťastie neprešiel. Na dôkaz toho, že naozaj našťastie, si vystačíme so samotnými Osuského argumentmi.
Podľa neho tu boli v minulosti aj tak podozrenia, že sa limity volebných výdavkov porušovali. Tento argument je naozaj čarovný. Prečo nezrušiť semafory, keď niektorí vodiči aj tak jazdia na červenú, však?! Osuský ďalej dôvodil, že predsa „podstatné je zabezpečenie transparentnosti a kontroly financovania volebnej kampane“. Nuž, okrem toho, že tento druhý argument mysliteľom z SaS a SDKÚ, ktorí sa podeň prevažne podpísali, akosi prebíja ten prvý, je tu ešte jeden zádrh.
Ak by sme si povedali, že je úplne jedno, či niekto nazbiera do kampane pol milióna a niekto pol miliardy, hlavné predsa je, aby boli transparentné ich účty, znamenalo by to, že sa lúčime s aspoň teoretickou šancou, že sa do našej politiky dostanú aj zástupcovia ľudí, ktorí by nikdy v živote milióny eur na kampaň nenazbierali. A práve takých je, čuduj sa svete, väčšina.
Nuž ale vysvetľovať našim pseudoliberálom, že ak sa poskytne absolútna sloboda peniazom, výsledkom nebude viac, ale práveže menej slobody pre ľudí, je už asi dávno zbytočné.