Keby pôsobil ako sprostredkovateľ dobrých nápadov a uhládzač sporov. Keby pristupoval k všetkým demokratickým politickým silám rovnako nepredpojato a nestranne. Tak ako to sľubuje Andrej Kiska. Prečo len v človeku hlodá neodbytný červík opatrnej skepsy?
Možno preto, lebo by to znamenalo, že Kiska bude prvý prezident zďaleka nielen slovenskej histórie, ktorý uvedené nebude iba sľubovať, ale aj plniť. A možno i preto, lebo by to znamenalo, že Kiskove názory budú v skutočnosti odlišné od názorov niektorých z ľudí, ktorými sa už stihol obklopiť. A ešte aj preto, lebo by to znamenalo, že si svoj úrad Kiska predstavuje zásadne inak, ako marketingové a mediálne kohorty, ktoré usilovne pracujú na vyvolávaní jeho kultu či aspoň kultíku.
Na jeho zvolení nebolo nič výnimočné, tobôž prevratné. Všetci hlavní kandidáti na nového prezidenta podvádzali a robili si dobrý deň zo zákonov upravujúcich volebnú kampaň. Kiska ju akurát začal ešte skôr ako ostatní a vrazil do nej bezkonkurenčne najviac peňazí. V závere mu pomohlo ešte to, že Smer do volieb postavil najpolarizujúcejšieho politika na súčasnom Slovensku.
To, že nový prezident nemá politickú minulosť, môže byť výhodou i nevýhodou. O oboch póloch sa už toho popísalo dosť, takže nemá veľký význam vracať sa k tomu i teraz (na jednej strane nezávislosť od strán, na druhej strane neskúsenosť a tak ďalej). Dodajme iba, že hoci Kiska nemá politickú minulosť, rozhodne má politickú súčasnosť. Už len výber niektorých poradcov v tomto nenecháva priestor na pochybnosti. Na hodnotenie jeho politickej budúcnosti máme teraz najbližších päť rokov.
Ak je slovenská politická a mediálna pravica v zajatí politického gýča, potom to, čo sa deje okolo Kisku, je gýč par excellence. Akoby padli všetky zábrany a akoby niektorí ľudia celkom strácali sebaúctu. Nie je to však celkom nepochopiteľné. Hrabať sa v banálnych historkách zo života prezidenta je určite ľahšie, ako hrabať sa trebárs v jeho podnikaní. A celkom určite je očakávaný efekt takého PR kladnejší. Otázkou je, nakoľko tomuto nevkusnému okiadzaniu verí sám Kiska.
Po dinosaurovi straníckej politiky Ivanovi Gašparovičovi je Kiska naším príspevkom do súčasného trendu, ktorý by sa dal popísať vetou: „Načo by si pracháči ďalej kupovali politikov, keď zistili, aké ľahké je nechať sa rovno zvoliť?“ Stačí sa pozrieť vedľa do Česka.
Z toho samozrejme nevyplýva, že by stranícki politici neboli sami osebe podivuhodná čeliadka. Výhodou straníckej politiky pre ľudí mimo nej je však to, že aspoň jej základné ciele sú vopred identifikovateľné. Je na vás, podľa čoho sa rozhodujete, ale keď idete v klasickej politike voliť, nevolíte mačky vo vreci.
Pri ľuďoch, ako je náš nový prezident, sa môžeme opierať iba o to, čo nám momentálne hovorí. A s opatrnou skepsou sa prizerať tomu, čo bude naozaj robiť.