Teda aj takej, kde časť mzdy dostanú povedzme „na ruku“, napríklad vo forme cestovných náhrad. To, že sa vlastne oberajú o vlastný dôchodok, neriešia.
V krajine, kde sa o 15-tisíc voľných pracovných miest uchádza 390-tisíc nezamestnaných, je najdôležitejšie nejako vyžiť, a keď nemajú istotu, či budú mať zajtra prácu, nijako ich netrápi, čo bude v horizonte rokov či desaťročí.
A práve z toho ťažia niektoré agentúry dočasného zamestnávania, ktoré si za sprostredkovanie práce nielenže berú svoj „desiatok“, ale vďaka rôznym fintám neplatia ani odvody štátu.
Ak vláda na odporúčanie MMF chce hľadať rezervy na príjmovej strane (a z rozpočtu jej takto mesačne uniká približne sedem miliónov eur) a navyše medzi jej členmi panuje presvedčenie, že isté štandardy nemožno podliezať, je logické, že nepoctivým agentúram chce klepnúť po prstoch.
Ako sa ukazuje, napriek tomu, že podmienky pre tento druh podnikania sa ustavične sprísňujú – zjavne stále existuje dostatočný priestor na „kreatívne riešenia.“
Samozrejme, že sa to nepáči agentúram. Lenže čo z takej pružnosti, keď výhody plynú len jednej strane a nevýhody tej druhej?
Úplne najlepšie by bolo, keby nezamestnanosť klesla na jednociferné číslo. V takej situácii by aj agentúry dočasného zamestnávania nemali taký obrovský rezervoár lacnej pracovnej sily, s ktorou môžu manipulovať. I to má v rukách vláda, legislatíva je len jedna vec, ako túto otázku riešiť.