Čo je na tom, keď si minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski súkromne myslí, že je chybou, ak sa poľská zahraničná politika príliš viaže na Spojené štáty? Ak si myslí, že takáto politika iba čo v Poliakoch vzbudzuje falošný pocit bezpečia a zbytočne vytvára napätie vo vzťahoch s Nemeckom a Francúzskom?
Nič, iba to, že práve Sikorski je v Poľsku považovaný za jedného z najväčších zástancov spomínanej politiky. Jeho telefonát s bývalým ministrom financií Jacekom Rostowským, ktorý sa objavil v týždenníku Wprost, teda odhaľuje minimálne jeho politickú nepoctivosť. Rovnako ako nepoctivosť Tuskových ministrov odhaľuje väčšina ostatných nahrávok, či už išlo o neformálne posedenia členov vlády a guvernéra centrálnej banky niekde v reštaurácii pri vodke, alebo vznikli pri iných príležitostiach.
Spomeňme si na aféru šéfa maďarskej vlády Ferenca Gyurcsánya spred ôsmich rokov. Za prakticky jednu odpočutú vetu („Klamali sme ráno, v noci aj večer…“) zaplatili vtedy maďarskí socialisti takú vysokú politickú cenu, že sa z toho vlastne dodnes neprebrali. Poľské a maďarské reálie sú samozrejme odlišné, lenže to isté sa dá povedať aj o obsahu škandálu. Podľa poľských nahrávok nie je centrálna banka nezávislá od vlády, šéf diplomacie robí politiku, o ktorej si sám myslí, že je hlúpa, a vládna strana odstraňovala Tuskových konkurentov ešte v prezidentských voľbách 2005 pomocou korupcie…
Ešte čosi však treba dodať: niekto podrobne monitoruje najvplyvnejších poľských politikov a v prípade potreby vypúšťa nelegálne nahrávky na verejnosť, pričom štát nie je schopný zistiť, ako nahrávky vznikli a kto ich vlastní. Obsah nahrávok je škandálom Tuskovej vlády a jeho Občianskej platformy. Ich existencia je škandálom štátu a celej politickej scény bez ohľadu na ďalší osud súčasnej vlády.
Nie je potrebné púšťať sa do konšpiračných teórií: „Komu na prospech? A prečo práve teraz?…“ Stačí pripomenúť prostý poznatok, že na páde vlády má vždy niekto záujem. Každej vlády, v každom štáte, kedykoľvek. Iná otázka je, akými prostriedkami postupuje. Preto je potrebné vedieť, o koho ide.
Tieto prostriedky napovedajú nemohúcnosť poľských špičiek „pred“ aj „po“. Najprv, keď nahrávky vznikali, teraz, keď sa dostávajú von. Trápna policajná razia v redakcii Wprost nič neodhalila – akurát pobúrila poľskú mediálnu obec.
Nepripomína to celé niečo? Ale áno. Prax nelegálneho odpočúvania a neschopnosti vyšetriť ho nie je zďaleka len poľským špecifikom. Keď sa o týždeň Slovensko ujme rotujúceho predsedníctva visegrádskej štvorky, mohlo by navrhnúť, aby vzniklo spoločné múzeum nelegálnych a dodnes nevyšetrených odpočúvaní V4. Aj redakcia Pravdy by doň mohla prispieť vlastným prípadom spred troch rokov.