Je toto však tým jediným, čo sa dá o neslávnom konci SDKÚ povedať? Určite nie. Osud SDKÚ je iba čítankovým príkladom, ako to vyzerá, keď politická strana existuje aj bez toho, aby bola naozaj politickou stranou, čiže liahňou ideí a nádejných politických lídrov podobného zmýšľania. A v tomto SDKÚ nielenže nie je na našej politickej scéne ojedinelá; ona je skôr typická.
Spôsob, akým sa Pavol Frešo snaží oddialiť svoju konfrontáciu so zneisteným jadrom strany – preloženie snemu na jeseň – a odmietavé reakcie jeho najbližších spolupracovníkov, ktoré tým vyvolal, sú už iba posledné kŕče. Strana okrem správ o tom, kto viac či menej známy z nej zasa odchádza, dáva o sebe vedieť iba na tlačovkách, na ktorých reaguje na kroky iných. To však nie je novinkou tohto roka.
Mikuláš Dzurinda sa pri svojom nedávnom odchode mohol tváriť naivne, koľko len chcel. Je nad slnko jasnejšie, že bol tým, ktorý stranu nielen založil, ale ktorý v nej po celé roky ťahal za tie najdôležitejšie povrázky. V SDKÚ neexistovala reálna personálna politika, nijaká prirodzená vertikálna priepustnosť, ktorá by umožnila prípadným osobnostiam presadzovať sa aj bez požehnania lídra a jeho najbližšej suity.
Vo chvíli, keď jeho vplyv povolil pod vplyvom Gorily a následného zlého volebného výsledku v roku 2012, personálna bieda strany sa prejavila v plnom svetle. Oslabený líder už nemal silu presadiť za svoju následníčku Luciu Žitňanskú a k slovu sa dostala druhá vlna: regionálne štruktúry na čele s Pavlom Frešom, ktorý je sám regionálnym politikom. Pochopiteľne, aj s Ľudovítom Kaníkom, ktorý je vskutku trvalým klenotom SDKÚ – alebo skôr mimoriadne trvanlivým politickým produktom éry z rokov 2002 až 2006?
Ak sa prvá vlna politikov SDKÚ vyznačovala, aspoň v rokoch svojej najväčšej slávy, výraznou ekonomickou a zahraničnopolitickou líniou, táto druhá vlna neprišla za dva roky s ničím. Ak teda za „niečo“ nebudeme pokladať katastrofálne zlyhanie banskobystrickej SDKÚ počas volieb do VÚC a nekonečné tlačovky vedenia strany na tému: „Čo zase tí ficovci spáchali.“ Výsledok je jasný. Výraznejšie tváre nenachádzajú iný spôsob, ako sa presadiť, iba skúšať to na nejakých iných politických adresách. Niekdajší voliči SDKÚ nemajú dôvod na návrat. To by sa asi napríklad musel najprv Radoslav Procházka zafarbiť politicky neuveriteľne konzervatívne a ekonomicky neuveriteľne ľavicovo…
Záverečné dejstvo SDKÚ by mali však veľmi pozorne sledovať aj v iných stranách vrátane Smeru. Nielenže žiadny strom ešte do neba nevyrástol – v našich stranách často platí i to, že žiadne stromy nerastú vôbec. A potom to takto dopadne.