Samotné pozorovanie, ako diametrálne sa líši (po)krízová skúsenosť ľudí od skúsenosti bánk, často zvádza k moralizovaniu. Zľava i sprava počuť o nenásytných „bankstroch“, ktorí krízu v prvom rade zapríčinili, ktorí na nej ešte aj dobre zarobili, keď do ich úpadkových inštitúcií štáty v panike naliali miliardy dolárov či eur, a ktorí si opäť rozdeľujú bonusy a pôžitky, zatiaľ čo ich obete prišli o strechu nad hlavou, o prácu, o budúcnosť.
Niežeby to nebola pravda, lenže moralizovanie ešte nemusí byť kritikou a kritika ešte nemusí byť hľadaním riešení. Ak tu na niečo všetci naozaj doplácame, nie je to iba chamtivosť a asociálnosť relatívne malej hŕstky ľudí. Je to predovšetkým neschopnosť tých, čo by mali reprezentovať tie milióny ostatných, zásadne zmeniť usporiadanie vecí.
V tomto bode však už opúšťame pôdu morálnej kritiky kapitalizmu 21. storočia, na ktorej sa často bez väčších problémov zhodnú aj ľudia z opačných strán politického spektra. Tu už vstupujeme na pôdu ideológie.
Celý „banksterský“ systém, ktorý je vlastne tým jediným, aký si v našich končinách pod kapitalizmom mnohí dokážu predstaviť, nebol plodom nejakej prirodzenej ekonomickej evolúcie. Je to projekt, za ktorým možno vystopovať konkrétnych politikov a konkrétnu ideológiu, ktorú koncom 70. a v 80. rokoch minulého storočia pretavili do činov v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii. Ideológiu, ktorá potom rozhodujúco ovplyvňovala aj vnútorné usporiadanie spájajúcej sa Európy.
Vrátiť sa niet kam. Thatcherová s Reaganom by nikdy nedokázali tak radikálne zmeniť tvár kapitalizmu, keby ekonomická politika, ktorá bola pred nimi, nebola sama v hlbokej kríze. A jedna radikálna ekonomická škola, z ktorej sa akademický mainstream vysmieval ešte v 60. rokoch, by nikdy nenastúpila svoju víťaznú cestu, keby bol ten mainstream pomohol nájsť nejaké iné riešenie kríz 70. rokov.
Neregulované globálne finančné trhy, ktoré rozhodujú o osudoch celých národov, sú priamym potomkom tej ideológie. Jej dedičstvom sú reprezentanti miliónov – politici, ktorí visia na šnúrkach od nohavíc tej hŕstky, a ktorí aj preto nie sú schopní dotiahnuť do konca ani tie neduživé poloriešenia, s akými prichádzajú.
Zdravé a silné banky sú nenahraditeľné pre zdravie ekonomiky. Ak sú v Európe ešte banky, ktoré sú potenciálnym nebezpečenstvom pre hospodárstvo svojej krajiny či dokonca celej únie, je to problém, ktorý treba neodkladne riešiť. Riešiť však treba i to, prečo banky prekypujúce zdravím ani zďaleka neprispievajú k zdraviu ekonomiky (prenesene ľudí) tak, ako by podľa pekných teórií mali.