Keďže vcelku nemáme dôvod pochybovať o Ficovej inteligencii, predpokladajme, že si je vedomý, že vo chvíli, keď čosi podobné verejne vyhlásil, položil Smeru a sebe samému nôž na krk – pretože odvtedy už neexistuje elegantný spôsob, ako celú vec zahrať do autu.
Prečo by nás to vlastne malo zaujímať? Napokon, smerácke tlačové oddelenie aj samo upozorňuje, že „ide o proces, ktorý sa týka výhradne vnútrostraníckych aktivít a rozhodnutí príslušných orgánov strany Smer“.
Zaujímať by nás to mohlo okrem iného preto, lebo Smer vládne a dominuje parlamentnej politike. Smer dosadzoval svojich ľudí na okresné úrady, úrady práce, inšpektoráty práce, pracoviská Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, úrady verejného zdravotníctva a na iks ďalších postov v štátnej správe, na ktoré ako vládna strana dosiahol.
Smerácke tlačové oddelenie sa hrubo mýli. Smer ovplyvňuje životy ľudí na Slovensku v tisícnásobne viacerých ohľadoch, ako si to možno predstavujú niektorí novinári v hlavnom meste. Ľudí v tomto štáte v skutočnosti menej zaujíma, koľko stáli hodinky na zápästí predsedu vlády, ako ich zaujímajú arogantné stranícke mafie v miestach, kde žijú, a na pracoviskách. To, ako si počína centrálna vláda v porovnaní s Európou pri konsolidácii verejných financií, ich trápi menej, ako miestne podnikateľsko-stranícke gangy, ktoré na „svojom“ území nedajú dýchať normálnemu podnikaniu. A tak ďalej.
Smer u nás partokraciu nevymyslel, ale ochotne sa jej prispôsobil a od svojho vzniku ju pomáhal upevňovať. V rámci nej sa každá vládnuca sila chce natlačiť, kam len môže. Žiadna nepohrdne nijakou núkajúcou sa „voľnou“ stoličkou. Každá vie, že ak tam nedosadí svojich ona, urobia to tí, ktorí prídu po nej. Každodenná politika je potom klbko vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, zaviazanosti, vďačnosti a protislužieb. Ak aj vzniká nejaké spoločenské dobro, je len vedľajším produktom.
Smer ani náhodou nechce partokraciu rušiť, a Fico ani nič také nepovedal. Ak však nechce čoskoro nastúpiť cestu HZDS, SDKÚ a iných strán, ktoré sa začali meniť až vtedy, keď už bolo na všetko neskoro, musí sa dotknúť aj jej. Minimálne tak, že sa pokúsi nahradiť agresívnych miestnych straníkov niekým inteligentnejším. Ak nikoho takého nenájdu, smola. Ak áno, potom by tu bola istá šanca, že z pokusu o vylepšenie „kádrového profilu“ vládnej strany vznikne aj nejaké spoločenské dobro. Pravda, ako vedľajší produkt, ale predsa.