Ekonomika sa nadýchla k tomu, aby sa rozbehla. Ale v rámci Slovenska hospodárstvo už zrejme nebude nikdy napredovať takmer desaťpercentným tempom, ako to bolo pred poslednou najväčšou krízou v roku 2008. V každom prípade stabilnejšie časy sa začínajú a treba ich využiť na to, aby sme boli čo najlepšie pripravení na ďalšiu krízu. Niet pochýb o tom, že rast bude v budúcnosti opäť vystriedaný recesiou a je len vecou prípravy, aký veľký pokles nastane. Svet sa totiž doteraz v histórii nikdy úplne nepoučil z kríz a tie sa vždy vrátili. Do pokrízového obdobia mnohí opäť vstupujú s nádejou, že sa niečo zmení. Je pravda, že sa prijali aj dobré preventívne kroky. Brusel prikázal členským štátom Európskej únie robiť systémové zmeny. Zjednodušene povedané, účelnejšie míňať peniaze a čo najviac eliminovať úniky daní. A tiež nastaviť daňové systémy tak, aby sa znížilo zaťaženie práce, inak Európu časom ekonomicky prevalcujú iné časti sveta. Problémom však je, či budú zmeny účinné a či prinesú skutočné výsledky.
Peniaze získané systémovými zmenami treba investovať do podpory zamestnanosti a zároveň myslieť na znižovanie dlhov, ktoré v eurozóne v priemere stále presahujú hrozivých 90 percent výkonu ekonomík. Je tiež dôležité, aby podobné reformy prijali aj v USA, ktoré na tom s dlhmi nie sú o nič lepšie.
Práve dlhodobý život nad reálne možnosti, teda život na dlh, či už jednotlivcov, skupín alebo celých ekonomík, v minulosti vždy nafúkol bubliny, ktorých spľasnutie malo obrovské dôsledky. A to spravidla pre tých najchudobnejších, ktorí po infláciách prišli o úspory. Inflácia vo svete stále hrozí a časom zrejme zase príde, ak veľmoci nezačnú znižovať dlhy. Američania vedia, že tlačiť nekryté doláre nemôžu donekonečna, ale aj tak to aj teraz robia, lebo inak by mohla na trhoch nastať panika. Tlačenie musia USA utlmiť postupne a začať konečne hospodáriť bez deficitov.
Či a kedy príde ďalšia kríza, je najmä vecou veľmocí. Tie rozhodujú o vojnách aj o vývoji ekonomík. Veľkým varovaním je i prehlbujúca sa príjmová nerovnosť. Spojené štáty, no aj Nemecko žijú z toho, že investujú v krajinách s lacnejšou pracovnou silou. Vytvorené zisky potom prelievajú domov, kde z nich profituje často iba pár jednotlivcov. Tí navyše neodvedú dane, keďže peniaze šikovne pošlú do daňových rajov.
Je pravdepodobné, že ak sa tento systém nezmení, chudobnejším krajinám, ktoré viac-menej ekonomicky prešľapujú na mieste, dôjde trpezlivosť. Príjmová nerovnosť je ďalšou bublinou, ktorá pri prasknutí môže vyvolať doteraz najväčšiu ekonomickú krízu. Veľké ekonomiky nemajú veľmi na výber. Buď sa viac podelia o svoj úspech, alebo môžu odrátavať čas do príchodu skutočne veľkej krízy.