Potraviny sú nielen dôležitou položkou v obchodných bilanciách USA, Francúzska, Holandska či Nemecka, ale rozhodujú aj o stabilite a spokojnosti ich farmárov. Už vyše polstoročia Západ investuje obrovské prostriedky do výroby potravín. Keď ich má prebytok, vyváža ich s exportnými podporami a ničí konkurenciu. Vladimir Putin zahnaný do kúta sa teraz odhodlal na bezprecedentný krok – skúša sa preťahovať so svojimi súpermi v disciplíne, v ktorej očividne jeho krajina zaostáva.
Možno sa spolieha na patriotizmus Rusov, ktorí rok vydržia aj bez amerických kureniec, nemeckého a dánskeho bravčového mäsa či francúzskych syrov. Naozaj nie je problém nahradiť a zmeniť kolobeh potravinárskych tovarov. Také potravinárske giganty, akými sú dnes aj vďaka geneticky modifikovanej kukurici a sóji Argentína či Brazília, si nič lepšie ani nemohli želať. Rusi nepochybne nájdu pomerne rýchlo náhradníkov.
A môžu oživiť aj vlastné poľnohospodárstvo. Za obrovskými dovozmi západoeurópskeho ovocia a zeleniny boli aj bruselské dotácie, na ktoré ruský rozpočet jednoducho nemal. Teraz nepríjemní súperi vypadnú z hry. Má to však jeden háčik, koľko budú Rusi platiť za hrdo vztýčenú hlavu?
Budú to všedné dni, ktoré preveria, ako na tom súperiace strany sú a ktoré napokon povedú možno k zmieru. Lebo dostatok potravín rozhoduje o stabilite každej moci. Ale to sa týka aj Západu, ktorý teraz vlastne nemá komu predávať svoje obrovské prebytky. Dôsledky tejto veľkej hry celkom určite pocíti aj Slovensko.
Potraviny, ktoré mali smerovať do Ruska, sa totiž budú tlačiť aj na slovenský trh a to neveští nič dobré, najmä pre poľnohospodárov a potravinárov. Ak je dnes na pultoch obchodov len 50 percent potravín vyrobených na Slovensku, o rok môže byť tento podiel ešte nižší, pretože obchodníkom sa budú núkať lacné poľské jablká, syry, mäso a iné produkty.
Ukrajinská kríza tak znova upiera pozornosť na potravinovú sebestačnosť krajiny, ktorú sme neuveriteľným spôsobom za posledných 25 rokov prešustrovali. Ruské sankcie nás nebudú bolieť preto, že by sme prišli o vývozné podiely na ruskom trhu, ale preto, že sa staneme konzumentmi farmárskych prebytkov zo západnej Európy a Poľska. Staneme sa nimi preto, lebo výkonnosť nášho poľnohospodárstva prudko klesla, rozpadla sa nám živočíšna výroba a z potravinárstva zostalo torzo.
Keď ide pri potravinách do tuhého, víťazí v EÚ, ktorá si tak rada zakladá na solidarite, národné sebectvo. Ruské embargo by nás malo nakopnúť k tomu, aby sme konečne seriózne uvažovali nad tým, čo treba urobiť pre reálnu potravinovú sebestačnosť. Rečí o nej už bolo viac ako dosť.