S odstupom dní, nasledovala druhá vlna: ospravedlňovanie a vzývanie pragmatizmu. Túžba po novom lídrovi pravice zjavne zvýšila prah citlivosti u tejto časti elektorátu.
Podľa všetkého Procházka práve prechádza krstom slovenskej vysokej politiky. Pokles preferencií o päť percent je odkazom, že ani pravicový volič nie je ochotný tolerovať úplne všetko. Čo bude nasledovať ďalej?
Časom sa možno na kauzu zabudne a Procházka sa „otrasie“. Nič však nie je isté. Stačí malé ohliadnutie – napríklad Lipšicovej Nove v máji 2013 MVK namerala 9,5 percenta. A kde je Nova teraz? Na Procházkovu adresu už zazneli slová označujúce ho div nie za gaunera, ale aj slová pripomínajúce, že nikto nie je v našej politike bez poškvrny. Znamená to, že do parlamentných volieb o necelé dva roky bude môcť ísť ako každý iný: pre niektorých podvodník, pre iných menšie zlo, pre niekoho rytier na bielom koni. Inými slovami, vitajte vo všednom dni slovenskej politiky.
Samozrejme, všetko len pri splnení určitých podmienok. Napríklad, že rozviedčik – samouk Matovič nevytiahne z vrecka ešte nejaké nahrávky, ktorými sa nám zatiaľ zabudol pochváliť. Alebo – a táto podmienka bude dôležitejšia – že sa na stredopravej scéne medzitým neobjaví nejaký iný alfasamček, tiež sa hlásiaci o svoje právo rozhodovať o Slovensku.
V takom prípade by mohli so svojím názorom zostať osamotení pravicoví pragmatici, hlásajúci dnes napríklad, že Procházka síce nezačal najšťastnejšie, lenže okrem neho sú napravo od stredu aj tak už len politické trosky (SDKÚ, SaS), alebo „kolaboranti“ so Smerom (KDH).
Ak sa v úvahe doteraz ani slovom neobjavil politický či ekonomický program Procházkovej strany Sieť, je to preto, lebo ten sa zatiaľ vôbec neobjavil ani vo verejnej debate. Nie je podstatný ani pre Procházkových hrobárov, ani pre jeho obhajcov.
Aj na tom je vidieť, ako Procházka pomaly zapadá do rámca bežnej politickej prevádzky na dnešnom Slovensku: deväťdesiat percent energie sa u nás míňa na teleologické úvahy o pôvode a zmysle zla v politike. Morálne bahno našej politiky je smutná vec. Ten morálny gýč, vydávajúci sa za politickú diskusiu, však tiež nie je dvakrát veselý.
Jedni budú vyzdvihovať postoj, podľa ktorého ak zháňanie peňazí vlastnou hlavou netolerujeme jednému politikovi, nemôžeme ho tolerovať ani žiadnemu inému. Druhí budú skôr súhlasiť s Procházkom, podľa ktorého, voľne parafrázované, bez zháňania fondov vlastnou hlavou hneď na začiatku kariéry si dnes v politike ani neškrtnete.
Načo do toho celého zbytočne pliesť nejaký program? Aj tak predsa každý u nás vie, že dôležitejších je tých dvadsať sekúnd, ktoré politik dostane vo večerných televíznych správach na vysvetlenie svojho postoja k nejakému problému.