Pamiatkari to považujú za trestný čin. Koľko takých nemých svedkov histórie, ako je Panský dom Koháryovcov v Polomke, stojí v ceste kadekomu, nielen cestárom, neraz iba preto, aby tam mohli vybudovať piaty hypermarket v mestečku, obrovskú presklenú škatuľu s administratívnymi priestormi, hoci desiatky iných zívajú prázdnotou, alebo preto, lebo údržba pamätihodnosti si vyžaduje veľa peňazí?
Iste, my nemáme Versailles, Notre Dame ani skvostnú Florenciu. Zato by sme mali byť hrdí na stovky drobnejších stavieb v románskom či gotickom štýle, na kostolíky a kaštiele. Pred nimi otvárajú ústa aj občania takých veľmocí svetového kultúrneho dedičstva, ako Taliani či Francúzi. Trebárs na Gotickej ceste po Gemeri a Spiši… Chce to však iný vzťah, aký rozličné ustanovizne a funkcionári „trpia“ voči pamiatkam. Dávku úcty k dejinám, zmysel pre pekné prostredie, v ktorom žijeme, schopnosť spočítať si, čo to prinesie pre rozvoj cestovného ruchu, hoci v zaostalejších južných okresoch.
Nerozhoduje, kto je vlastníkom nehnuteľnosti. Nájdeme mestá i obce, ktoré sa, aj keď sú finančne limitované, príkladne starajú o svoje pamätihodnosti. Súkromníci bývajú v tomto smere vzorom (kaštieľ v Tomášikove), ale i hanbou (v Bernolákove). A cirkvi? Niektoré kostolíky vyzerajú ako zo škatuľky, iné sa menia na ruiny. Budú aj po 25 rokoch slobody ukazovať prstom na predchádzajúci režim? Koľko ešte takých panských domov ako ten na Horehroní padne pod buldozérmi, kým si kompetentní páni uvedomia svoju zodpovednosť?