Je celkom prirodzené, že občan očakáva, že v takej zásadnej otázke, akou sú budúce dôchodky, sa politici dokážu dohodnúť, lebo dosahy penzijnej reformy presahujú ďaleko horizont ich vládnutia. Nad kompromisom však dlhodobo víťazilo hašterenie, a tak sa s každou vládou nanovo menili pravidlá, čo rozhodne neprispievalo k dôveryhodnosti celého systému. Dá sa povedať, že práve neistota prispela k menšiemu záujmu ľudí o súkromné sporenie na dôchodok.
Vláda s opozíciou sa však napokon dohodli a na stole je spoločná novela. Ústavný zákon, ktorý by mal garantovať spodnú hranicu odvodov, ktoré po novom nebudú môcť klesnúť pod 6 percent, môže upokojiť "rozbúrené vody“. Dá sa predpokladať, že ku kompromisu došlo aj vďaka tomu, že odvody dosiahnu úroveň 6 percent až v roku 2020, keď už pravdepodobne táto vláda pri moci nebude, no zároveň sa pre nový kabinet otvára priestor na ich zvýšenie.
Ak sa však na vec pozeráme súčasnou optikou, keď sa odvod do II. piliera len nedávno znížil v Poľsku zo 7,3 na 2,3 percenta a na Slovensku z deviatich na štyri percentá, tak je veľmi otázne, či bude vôbec existovať ochota ho ešte niekedy zvyšovať.
Atmosféra v celom regióne momentálne takýmto úvahám veľmi nepraje – povinné príspevky znížili aj pobaltské štáty a v Česku sa druhý pilier skončil úplným fiaskom. Samozrejme, nájdu sa aj výnimky. Kaníkove úvahy, že ak bude existovať vôľa a dovolia to ekonomické možnosti, odvody do druhého piliera sa budú môcť zvýšiť až na úroveň 15 percent (!), možno považovať za čistú fantazmagóriu.
Ani druhý dôchodkový pilier totiž nie je samospasiteľným riešením. Aj keď vznikol s tým, že DSS sú schopné lepšie zhodnotiť peniaze ako sami ľudia, doterajšie zhodnocovanie peňazí, pohybujúce sa niekde na úrovni termínovaného vkladu, kladie otázku o jeho samotnom zmysle.
Tak pre prvý pilier, ako aj pre druhý je dôležitým faktorom ekonomický rast. Bez neho sa dá len ťažko očakávať, že človek si bude môcť na staré kolená užívať slušnú penziu. Ani druhý pilier nie je teda žiadne perpetuum mobile.
Nesmierne dôležité však bude to, že občania po schválení zákona zároveň získajú istotu, že peniaze uložené v druhom pilieri sú v bezpečí a žiadna z budúcich vlád im na ne nesiahne.
To, že nejde o málo, ukazuje príklad od našich južných susedov, kde Viktor Orbán pred štyrmi rokmi pripravil sporiteľov prakticky o všetky úspory z II. piliera. Dal im síce na "výber“ – každý, kto chcel, mohol v súkromnom pilieri zostať, stačilo sa len preregistrovať. Malo to jednu chybičku krásy – kto tak urobil, stratil nárok na štátnu časť dôchodku, čím by sa jeho budúca penzia scvrkla na necelú tretinu…
Keďže celková suma úspor sa rovnala desatine HDP (Maďarsko spustilo dôchodkovú reformu ako prvé z krajín V4) Orbánovi sa podarilo zaplátať deravú štátnu pokladňu, ale sporiteľom zostali len "oči pre plač“. Takýto scenár je azda na Slovensku zažehnaný.