A keďže akákoľvek vojenská akcia neprichádza do úvahy, tak jediným prostriedkom, ktorý mu momentálne zostáva, sú sankcie.
Ich odporcovia tvrdia, že sa míňajú účinku. Áno, z krátkodobého hľadiska to tak môže vyzerať, lenže ruská ekonomika už teraz slabne a ich dosah sa prejaví až v dlhodobom horizonte. Navyše, sankcie sa v dnešných časoch dajú robiť veľmi cielene, aby ich druhá strana pocítila čo najviac.
Iste, ideálne by bolo, keby všetky zúčastnené strany začali vyjednávať a hľadať kompromis. Žiaľ, tento svet má ďaleko od ideálu, a ako vieme, politici sa začnú správať racionálne, až keď vyčerpajú všetky ostatné možnosti…
Slovensko sa tak opäť ocitlo medzi dvomi mlynskými kameňmi – na jednej strane sme súčasťou EÚ, ktorá presadzuje politiku sankcií, na strane druhej i my máme svoje vlastné ekonomické záujmy. Skĺbiť tieto dve veci nie je vôbec jednoduché.
Ukazuje sa, že prvotná ostrá rétorika Roberta Fica v tejto otázke bola určená predovšetkým pre domáce publikum, lebo svoje postoje už mierne skorigoval a dá sa predpokladať, že v Bruseli síce sformuluje svoje výhrady (a európski lídri možno časť z nich prijmú), ale v konečnom dôsledku sa zachová ako štandardný politik a sankcie EÚ podporí.
Opatrenia namierené proti Rusku tak pravdepodobne na vlastnej koži pocítia predovšetkým naši strojári, čo sa odrazí na zvýšenej nezamestnanosti. To je veľmi nepríjemná správa, no varianty, že by sme priamo vstúpili do vojnového konfliktu na východe Ukrajiny alebo jednoducho nerobili nič, sú len horšie.