Každý, kto môže, sa snaží zvýšiť svoje zisky ešte predtým, ako bude naozaj nútený zložiť zbrane.
Piatková ranná ofenzíva proruských separatistov proti prístavu Mariupol pri Azovskom mori mala taký charakter. Zisk Mariupola by síce ešte neznamenal otvorenie koridoru medzi separatistickými územiami pri Donecku a Rusmi ovládaným Krymom, bol by však významným krokom k nemu. Navyše by sa tak otvorila nová, pohodlná vodná cesta pre prípadných ďalších ozbrojených „dovolenkárov“ z Ruska.
Prímerie bolo napokon uzavreté. Zostáva už „iba“ čakať, či vydrží a či povedie k celkovému mierovému vyriešeniu ukrajinskej krízy.
Severoatlantická aliancia sa medzitým v Newporte dohodla na vytvorení jednotiek rýchleho nasadenia, ktoré by mali byť schopné odpovedať na vojenskú hrozbu do 48 hodín. Vyšla tak v ústrety obavám pobaltských štátov a Poľska, kde sa aj očakáva zriadenie logistických centier pre potreby prípadného nasadenia týchto jednotiek.
Na druhej strane, aliancia odmietla v týchto krajinách zriadiť stále základne. Lídri väčšiny členských štátov ukázali, že napriek všetkému nechcú v napätých vzťahoch s Ruskom prekročiť hranicu, za ktorou už nemusí byť možný návrat. Stále základne vo východnej Európe by boli porušením základnej dohody medzi NATO a Ruskom z roku 1997, ktorá ich vylučuje.
Iste, zmluva vylučuje napríklad aj násilné zmeny hraníc štátov v Európe. Aj bez nafukovania roztržky českého prezidenta Miloša Zemana a švédskeho šéfa diplomacie Carla Bildta v súvislosti s prítomnosťou ruských vojakov na Ukrajine pritom môžeme konštatovať, že Kremeľ zmluvu porušil prinajmenšom už protiprávnym zabratím Krymu. Pravdaže, až po „demokratickom referende“, zorganizovanom pod hlavňami samopalov…
Aliancii sa dá vyčítať sto rozličných prešľapov, aj vo vzťahoch s Moskvou, zdá sa však, že zatiaľ sa na pozadí ukrajinskej krízy aspoň ako-tak usiluje tancovať medzi vajíčkami. Udržať Rusov v blízkosti rokovacieho stola je ešte stále dôležitejšie, ako za každú cenu uspokojovať hysterikov z vlastných radov.
Medzi vajíčkami však tancujú najmä Ukrajinci, či už prokyjevskí, alebo proruskí, a Rusi. Nikto normálny nečakal, že by sa Vladimir Putin po svojom „mierovom“ telefonáte s Petrom Porošenkom chytil do pasce a verejne priznal, že má na separatistov nejaký priamy vplyv. To však ani nie je dôležité. Dôležitejšie bolo, aby svoj vplyv na nich – o ktorom niet pochýb bez ohľadu na to, čo si kto myslí o prítomnosti či neprítomnosti ruských vojakov v Donecku – zužitkoval.
Aj o tom bol včerajší rachot diel pri Mariupole. Keď bol Porošenko na postupe a separatisti na ústupe, prímerie nefungovalo. Teraz je vojenská situácia iná. Kiežby bol iný aj osud včera podpísaného prímeria.