Keďže však nepoznáme identitu toho geniálneho stratéga, ktorému prišlo na um, že takýto krok bude pre vládnu stranu prospešný, v úvahe budeme ako autorku uvádzať ju. Koniec koncov, pod túto trápnosť sa dobrovoľne podpísala ona.
Nie je v tom však, samozrejme, úplne sama. Sú v tom aj všetci tí poslanci Smeru, ktorí návrh odobrili (možno poznajúc či tušiac meno skutočného autora). Poslanci, ktorí nie a nie pochopiť, že svojím správaním k oponentom predurčujú ich správanie k sebe. Áno, opozícia tiež zmietala návrhy Smeru zo stola, keď bola pri moci. A je pravdepodobné, že v budúcnosti bude robiť to isté.
To však ešte neznamená, že je to správne. V parlamentnej demokracii je celkom legitímne vypočuť si oponentov, vyjadriť s ich návrhmi nesúhlas, a keďže zodpovednosť za chod štátu má predovšetkým parlamentná väčšina, hlasovaním ich prípadne zamietnuť. Hlasovaním zamietnuť už len možnosť, aby oponent predniesol svoje návrhy, je však čosi celkom iné, čo si žiada výnimočné dôvody. Je predvolebná kampaň takým dôvodom?
Nuž bola by, za istých podmienok. Návrhy opozície by mohli byť napríklad nebezpečnou predvolebnou propagandou pre niekoho, kto sa bojí, že sám okrem propagandy nemá voličom veľmi čo ponúknuť. Zároveň pre niekoho, kto považuje svojich voličov za, jemne povedané, veľmi neistých. A to preto, lebo sa vážne obáva, že zopár rokovacích dní Národnej rady, počas ktorých by sa diskutovalo napríklad o tom, či poslanci môžu byť zároveň starostami a primátormi, by dokázalo z voličov Smeru vyrobiť voličov pravice.
Myslí si to Laššáková o voličoch Smeru? Myslí si to o vlastnej strane? Alebo je za všetkým iba stará známa arogancia väčšiny: „My môžeme“? A do akej bútľavej vŕby sa budú chcieť chodiť vyplakávať, keď raz už nebudú môcť?
Samotné návrhy opozície sa pohybujú na škále od hodných úvahy až po prostoduché. Medzi tie prvé napríklad dozaista patria návrhy na zákaz násobenia verejných funkcií alebo aspoň platov za tie funkcie (čo sú, mimochodom, návrhy, ktorými sa intenzívne zaoberal aj Smer). Medzi tie druhé patrí návrh, aby na platnosť referenda stačila dvadsaťpercentná účasť voličov.
Keď už Smer tak veľmi chcel otupiť ostrie opozičnej predvolebnej kampane, mohol to urobiť tou najelegantnejšou metódou: zúčastniť sa na nej. Rokovať, diskutovať, prípadne dokonca schváliť niektorý z návrhov spoločne s opozíciou. Nikto by si nemohol robiť osobitné zásluhy.
Strana, ktorá v kampani pred prezidentskými voľbami neváhala otvoriť ústavu, o ktorej inokedy rada tvrdí, že to nie je trhací kalendár, si však vybrala tú najhlúpejšiu cestu. Posilní opozičnú kampaň tým, ako opozícii dáva hrubou silou najavo, že v parlamente si môže robiť kampaň iba väčšina. Kto chce kam…