Či už relatívne slušným odstupným, aspoň čiastočnou ponukou práce inde, alebo hoci už aj tým, že svoj zámer zamestnancom i úradom oznámila pomerne včas.
Prečo je to teda také nepríjemné? Na nájdenie odpovede na túto otázku človek na Slovensku naozaj nepotrebuje byť laureátom Nobelovej ceny.
Napríklad preto, lebo aj to odstupné vo výške sedem mesačných platov (a možno v niektorých prípadoch i vyššie) sa jedného dňa minie. Ak si niekto z tých vyše šesťsto prepustených ľudí dovtedy nenájde adekvátnu obživu, čaká ho tristná skutočnosť slovenskej „sociálnej siete“. So všetkým, čo je s ňou spojené: chudoba, poníženie.
Tým ľuďom potom zostane už iba čakanie na zázrak v podobe práce v nejakej novej fabrike s perspektívou, v rámci ktorej jedinou istotou bude, že keď majitelia tej fabriky usúdia, že dosiahnu „lepšiu ziskovosť“ niekde inde, opäť sa nebudú rozpakovať ani na okamih. Zbalia sa, a pre obyvateľov regiónu sa celý kolotoč bude opakovať odznovu.
Nepríjemné je to preto, lebo zatiaľ čo sa Asociácia zamestnávateľov a podobné domáce lobistické združenia snažia za každú cenu dokazovať, že medzi tie najzásadnejšie prekážky väčšej zamestnanosti na Slovensku patrí snaha o aspoň symbolické zvyšovanie minimálnej mzdy, zamestnanci na Slovensku sú naďalej odkázaní na prácu vo výrobniach zahraničných firiem s globálnou pôsobnosťou, ktoré prídu a odídu prakticky, kedy sa im zachce. Nezabránia im v tom ani úplatky štátu v podobe dotovaných pracovných miest či daňových zvýhodnení.
Zatiaľ čo predstavitelia domácich podnikateľov a firiem nariekajú, že ak sa zdvihne minimálna mzda, budú vraj musieť hromadne vyhlasovať bankroty, jedinou reálnou perspektívou pre tisíce ľudí v rôznych regiónoch Slovenska zostáva akurát práca za tú smiešnu minimálnu mzdu. Ale nie u „našich“ – o tých tam často ani nechyrujú. U zahraničných, akým je aj Panasonic.
Mimochodom, fabriku Panasonic v Krompachoch, s jeho kolektívnou zmluvou hovoriacou o sedemmesačnom odstupnom, celkom určite „nezatvorila“ minimálna mzda. Fabrika končí preto, lebo prístroje, ktoré vyrába, sú v Európe čoraz menej žiadané, preto čoraz lacnejšie a preto čoraz menej ziskové. To je celkom jednoduchá, až triviálna lekcia z kapitalizmu. Prečo len máme ten nepríjemný pocit, že pre mnohých našich, prudko teoretizujúcich, „kapitalistov“ je to čosi, k čomu sa v praxi nikdy neprebojujú? Bodaj by sa aj mohli – oni predsa musia tráviť čas politickým dokazovaním, prečo nebudú vyrábať nikdy nič…
Aj preto je správa z Krompách zaujímavá. Na jednej strane je to ďalší doklad manufaktúrnej reality „stredoeurópskeho tigra“ ešte i v roku 2014. Na druhej strane sa človek musí pýtať: a kde dočerta sú vlastne naši zamestnávatelia?