Kailáš Satjarthí, indický aktivista proti detskej práci, a Malala Júsufzaiová, pakistanská bojovníčka za právo dievčat na vzdelanie, si zaslúžia byť celebritami stokrát viac ako všetci politici sveta. Určite viac ako niektorí doterajší laureáti ceny za mier, ktorí sa preslávili akurát tým, že v jednej fáze krvavých vojen, ktoré viedli, sa rozhodli uzavrieť prímerie. Aj tých, čo za svetový mier horlia akurát svojimi rečami.
Sedemnásťročná Malala už vo svojom živote stihla ukázať viac osobnej statočnosti ako ktorýkoľvek z po zuby ozbrojených „bojovníkov proti terorizmu“, spoliehajúcich sa na svoje hi-tech vybavenie a logistiku. Terčom Talibanu sa nestala nejakou nešťastnou zhodou okolností. Stala sa ním z vlastného rozhodnutia. Verejne vystupovala za právo dievčat na vzdelanie, keď pre nezáujem a neschopnosť pakistanskej vlády Taliban ovládol jej rodný región v nultých rokoch tohto storočia.
Vo svojich blogoch opisovala, ako vláda Talibanu menila svoju tvár, od populistického využívania skorumpovanosti miestnych súdov a úradov až po čistý teror a vraždenie, ktorým si udržiava moc dodnes. Neprestala ani vtedy, keď sa dozvedela, že Taliban ju zaradil na svoj zoznam živých terčov. Stala sa hlasom mladých moslimských dievčat, ktorým fanatici zakazujú študovať. Neprestáva ani teraz, keď takmer zázrakom prežila pokus o jej zavraždenie strelou do hlavy a krku v školskom autobuse.
Kailáš Satjarthí aktívne vystupuje proti detskej práci, ktorá je mimoriadne rozšírená práve v Indii (i keď, žiaľ, vôbec nie iba tam). Pomohol oslobodiť z novodobého otroctva a nútených prác desiatky tisíc chlapcov a dievčat, zabezpečiť im vzdelanie a tým aj šancu na normálny život. Vo svojej vlasti pomáha rozširovať vedomie, že využívanie detskej práce je nemorálne a je to popretie ľudských práv.
Boj za právo detí na vzdelanie však nie je to jediné, čo čerstvých laureátov ceny za mier spája. Satjarthí je hinduista a Malala moslimka, ktorá zdôrazňuje, že výčiny Talibanu a podobných skupín sú prekrútením islamu. Obaja sú teda hlasmi zvnútra komunity.
O náboženstvách si môžeme tu na Západe myslieť, čo chceme. Naše názory však sotvakedy budú mať pre miliardy veriacich moslimov a hinduistov takú relevanciu ako názory tých, ktorí im osobne ukazujú, že je možné byť moslimom či hinduistom a odmietať „tradície“, ktoré sú barbarské a nehumánne.
Ešte čosi majú obaja spoločné. Pakistanský premiér Naváz Šaríf by mal namiesto snahy prisvojiť si Malalu („krajina je na ňu hrdá“) ukázať aspoň zlomok jej osobnej statočnosti a bojovať proti násilníckym fanatikom vo vlastnej krajine viac ako len ústami. To isté sa týka Indie a jej „tradícií“.
Laureáti Nobelovej ceny za mier ukazujú, kto by mal byť v dnešnom svete skutočnou celebritou, namiesto pokryteckých, zbabelých a hlúpych politikov.