Tak to aspoň vyznelo z jeho besedy s ministrom školstva Petrom Pellegrinim na TA3. Nuž, povedané s klasikom, toto bude nejaké „hluboké nedorozumění“.
Permanentná podvýživa slovenskej vedy, na ktorú dáva náš štát hanebne málo peňazí, a ešte sa pritom tvári, akoby bol ktovieako štedrý, nie je problémom komunikácie funkcionárov štátu a funkcionárov vedy. Mimochodom, že ide o komunikáciu vcelku bezproblémovú, ukázal aj priebeh diskusie, v ktorom sa predseda SAV s ministrom v podstate zhodli v deviatich z desiatich bodov. Nie. Problémom je filozofia štátu, respektíve vládnucich garnitúr, či prichádzajú sprava, alebo zľava.
Keby tá komunikácia nebola taká funkcionársky konsenzuálna, predseda akadémie by bol mohol napríklad šéfa rezortu školstva a vedy zastaviť už v prvom jeho vstupe, v ktorom Pellegrini hrdo hlásil, že po diskusii s ministrom financií sa mu podarilo vybojovať pre vedu do rozpočtu osem miliónov eur navyše. Aké navyše?! Veď pôvodným plánom bolo dať SAV o desať miliónov menej. Na to človek hádam nemusí byť ani pracovníkom akadémie vied, aby si zrátal, že takto to bude „iba“ o dva milióny menej. Nie o osem viac!
Keby tá komunikácia nebola taká láskavo ústretová, predseda SAV by sa bol mohol ministra školstva napríklad opýtať, kde vo svete pozná krajinu, v ktorej vedu postavili na úroveň štátnej byrokracie (ktorú treba skresávať) a v ktorej sa rozpočet akadémie vied tvorí na ministerstve vnútra. Teda, azda okrem Severnej Kórey, kde majú na to svoje špecifické totalitné dôvody. Náš štát síce neovláda klan Kimovcov, zato ho ovládajú iné klany a iné motivácie.
Keby sa funkcionár vedy neusiloval pôsobiť ako dobrosrdečný kolega funkcionára štátu, mohol napríklad dôrazne odmietnuť kvíz s otázkou: A koľko patentov získala za minulý rok SAV? Nie preto, lebo patenty sa ťažko získavajú a ľahko kradnú, ako sa to snažil zľahčovať. Jednoducho preto, lebo na takúto otázku sa dá odpovedať iba protiotázkami: A koľko kilometrov diaľnic postavil štát oproti svojim sľubom, a za koľko? A koľko sa u nás ukradlo, stratilo, „amortizovalo“ niekomu do vrecka pri verejných súťažiach? Päť percent, desať percent či viac? To len tak na okraj, keď už je reč o tom, aké bude vraj skvelé, keď budú naši vedci ešte aj o tých pár omrviniek medzi sebou súťažiť.
Štát dáva na vedu a výskum peniaze v hodnote vreckového niektorého z „významných investorov“ zo skupín, ktoré sa u nás rozdrapujú, akoby pre nás robili niečo ktovieako užitočné. Taký štát nemá čo žiadať od vedcov dôkazy o ich užitočnosti pre „národné hospodárstvo“. Naopak, najprv nech predloží dôkazy o svojej užitočnosti pre vedu on sám.
Lenže čo z toho všetkého, keď funkcionári vedy dávajú prednosť svojej bezproblémovej komunikácii s funkcionármi štátu, namiesto toho, aby sa dožadovali zmeny jeho filozofie?