Z jednej strany Európa, USA, ale aj bohaté krajiny v Perzskom zálive každoročne pumpujú milióny dolárov do Izraelom systematicky ničenej palestínskej infraštruktúry a na druhej strane nedokážu, či skôr možno ani veľmi v skutočnosti nechcú dostať obe znepriatelené strany za rokovací stôl. A tak napríklad židovské osady na palestínskom území aj naďalej rastú ako huby po daždi a na oboch stranách zomierajú nevinní ľudia. V tomto smere patrí Palestínčanom zatiaľ jediné, ale smutné víťazstvo.
Vidina vlastného štátu Palestínčanov sa síce z času načas objaví, ale vzápätí mizne v hmlovine politických intríg. Ich korene treba hľadať v globálnych záujmoch svetových hráčov. Výsledkom je skepsa, podľa ktorej, aj keď sa napokon podarí uznať palestínsky štát, v konečnom dôsledku sa nič nezmení. Hlavne preto, lebo Izrael a nielen on, už dávno neberie vážne OSN a EÚ. V očiach Tel Avivu ide o nepriateľov a jediným spojencom sú iba USA. Aj keď to navonok v tandeme Tel Aviv – Washington občas škrípe.
Izraelský šéf kabinetu Benjamin Netanjahu si však napríklad dobre pamätá na svoj prejav v Kongrese USA, ktorý senátori prerušili 26-krát potleskom. Navyše izraelsko-americké strategické spojenectvo najnovšie utužil spoločný nepriateľ v podobe čoraz expanzívnejších príslušníkov tzv. Islamského štátu. A tak si Tel Aviv môže dovoliť ignorovať akékoľvek volania či kroky, akým bolo napríklad uznanie Palestínskeho štátu Švédskom. Najmä preto, lebo „svetový policajt“ je na jeho strane.