V EÚ je totiž viacero oblastí, v ktorých silnejú separatistické tendencie. Popri nespokojných Flámoch a Baskoch sú to predovšetkým Katalánci, ktorí sa najhlasnejšie dožadujú vlastnej samostatnosti.
Rozdiel medzi prístupom Londýna a Madridu v tejto otázke je však priepastný. Španielska centrálna vláda odmieta akékoľvek úvahy o možnom plebiscite. A tak víkendové hlasovanie v Katalánsku malo iba „nezáväzný konzultačný charakter“.
Neochota vládnucich ľudovcov odovzdať Katalánsku viac právomocí a uznať ich za samostatný národ je veľmi kontraproduktívna, lebo takto u občanov regiónu iba posilňujú odstredivé tendencie.
Vzťahy medzi Barcelonou a Madridom neboli nikdy ideálne. Práve tento rok si Katalánci pripomínajú 300 rokov od vydania dekrétu, ktorým im Bourbonovci odobrali množstvo právomocí. Situácia sa ešte viac vyostrila počas diktatúry generála Franca. Ten im zakázal používať vlastný jazyk. Napätie panuje aj v ekonomickej oblasti – Katalánci tvoria iba 16 % španielskej populácie, ale na HDP sa podieľajú zhruba jednou štvrtinou, preto majú pocit, že doplácajú na ostatných.
Ukazuje sa, že popri neochote ľudovcov hlavným katalyzátorom zmien v prístupe k centrálnej vláde bola ekonomická kríza, ktorá doľahla aj na tento inak bohatý región. Kým ešte v roku 2007 požadovalo nezávislosť od kráľovstva iba 15 percent Kataláncov, vo víkendovom plebiscite vyjadrilo túžbu po samostatnosti až 80 percent voličov.
To nemožno ignorovať. Udržať krajinu pokope bude možné, ale len za cenu ústupkov. Tie sú však ochotní robiť iba socialisti, ktorí boli vždy ústretovejší k požiadavkám regiónov. Zmena však môže prísť už čoskoro, lebo popularita ľudovcov je veľmi nízka.