Fyzická neprítomnosť vo volebných miestnostiach však u mnohých neznamená automaticky nezáujem o dianie vo svojom okolí. Často práve naopak. Považujú svoj hlas za natoľko zodpovedný a svoje rozčarovanie za také veľké, že sa odmietajú podieľať na „spektákli“, ktorý sa im potom pod nosom bude odohrávať ďalšie štyri roky.
Hoci samosprávny systém spravovania vecí verejných je v hlavnom meste tradíciou už od stredoveku, tradíciou sa stalo aj to, že za volenými zástupcami často stoja tieňoví hráči, ktorí dohliadajú na hru z jedinej pozície – vlastnej peňaženky.
Nie je to občan milión, kto rozhoduje, nie je to on, koho názor je zaujímavý. A nie je to on, kto profituje na chode mesta, financovanom z jeho daní. Asi takto vyzerajú argumenty nevoličov. Ako sa však hovorí, bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Zbúrané pamiatky, vyrúbané stromy, likvidovaná zeleň, stavby, ktoré azda nik okrem developerov nechce, neveselý stav nájomného bývania, parkovania, hromadnej dopravy, to všetko sa nehýbe k lepšiemu naprieč volebnými obdobiami. A dáva viac za pravdu nevoličom.
Nie je to rezignácia, no nechuť podieľať sa na ďalšom ničení hodnôt. Nie je to ľahostajnosť, ale pocit hraničiaci s istotou, že valec, ktorý postupne zrovnáva sympatickú „prešporskú“ Bratislavu so zemou, nikto nedokáže zastaviť. A že dolievať mu naftu je to posledné, čo by zodpovedný volič chcel.
Je tu ešte jedna vec: nepochopiteľné stranícke koalície. „Jediné správne“ konzervatívne hodnoty, liberálne slobody, nacionalizmus, priama demokracia, všetko jedno. Vytvoríme tie najneuveriteľnejšie kombinácie, volebný zákon nepustí a komunálne vrece je plné lákavých pochúťok. Aby aspoň nejaká vôňa prebila zápach politickej plesne, vo vreciach skáču aj známi občianski aktivisti. Muži a ženy, ktorých túžbou je po rokoch bezmocnosti skutočne pomáhať riešiť problémy svojich komunít, svojich obcí a miest.
Spolu s nimi sa každé štyri roky vynára zásadná otázka. Dať alebo nedať hlas dôveryhodnému človeku z kandidátky strán, ktoré keby mali moc, neváhali by viaceré segmenty obyvateľstva obratom obrať o ich práva? Voliť pragmaticky tieto nezdravé volebné zmesky len preto, že na lokálnej úrovni sa riešia iné témy ako na národnej? A to som do predvolebných úvah ešte nezahrnula rozporný „okrášľovací“ aktivizmus, ktorý v Bratislave tiež mieša karty.
Neutíchajúci pozitívny ruch v meste, ktorý pred voľbami pravidelne rúca mýtus „nedá sa“ a obnovuje iný, ten o premene vody na víno, oživuje sny o výhodách historickej – ročnej – periodicite voľby richtára a „otcov“ mesta. Keby sa každý rok pred voľbami dialo to, čo sa deje každé štyri, mesto by zrejme bolo v lepšej kondícii. V Bratislave však nikto nič negarantuje. Ani voľby nie. Voliť či nevoliť, a ak voliť, tak koho, to už ani nie je otázka. Je to gordický uzol.