Výročie Novembra 1989 opäť raz ukázalo, že takto voľajako to vidia niektorí spin doktori, politici a analytici, u ktorých je jasné, čo povedia, ešte prv, ako stihli otvoriť ústa. Plus niektorí snaživí blogeri, ktorí sa pokúšajú ľuďom nahovoriť, že sú všetci rovnako mladí, zdraví a chamtiví, ako oni – len sú príliš leniví, hlúpi, zbabelí… (doplňte si tam, čo chcete) na to, aby „so svojimi životmi niečo urobili“.
To, že sú to často bludy, ktoré sú v princípe podobné bludom, ktorými sa usilovali v roku 1989 zachraňovať režim jeho propagandisti, je jedna vec. To, že títo ľudia popierajú realitu, ktorá je ľahko overiteľná, je vec druhá.
Realita však popieraním nezmizne. Hrozí, že čím dlhšie ju budeme popierať, tým horšie následky môžu prísť v podobe sociálnych výbuchov. Hľadiac na fašizujúci charakter, aký v dnešnej Európe nadobúdajú reakcie na zlú ekonomickú a sociálnu situáciu množstva ľudí, je celkom možné, že potom bude ohrozená aj tá demokracia, aj tá sloboda. A spin doktori s politikmi a analytikmi sa potom budú dušovať, že oni s tým nič nemajú.
To, že ekonomická a sociálna úroveň života dnešných dôchodcov ešte stále nedosiahla úroveň roka 1989 a vzhľadom na to, ako sú veci nastavené, len tak ľahko ju ani nedosiahne, nie je žiaden spomienkový optimizmus. Keď už pre nič iné, tak preto, lebo z dôchodcov roku 1989 dnes, po dvadsiatich piatich rokoch, už naozaj veľa nežije… Nie je to nenávisť k slobode či demokracii. Je to vyčísliteľná skutočnosť. Taká, ktorá pre mnohých dôchodcov robí zo slobody a demokracie iba prázdne slová.
Aby sme v tom mali jasno: ani život dôchodcov pred rokom 1989 nebol u nás bohviečo. Určite nie v porovnaní s vtedy tak hanobeným „západným kapitalizmom“, napríklad vo vtedajšej NSR. O to viac však dôchodcovia klesli, keď nastúpila naša špecialita – východný kapitalizmus. Klesli spolu so všetkými ostatnými, lenže, na rozdiel od ostatných vrstiev, seniori si nemajú ako pomôcť sami, pretože sú z definície odkázaní na to, že štát k nim bude férový. Že ich nebude považovať za príťaž a prizná im, že celý svoj produktívny život odvádzali dane a poplatky. A tým, čo neodvádzali alebo odvádzali málo, prizná právo na dôstojnú starobu. To sa volá solidarita. Na rozdiel od charity, v rámci ktorej si donori vyberajú hrozienka z koláča ľudského nešťastia (pravdaže, väčšinou mediálne vďačné a imidž zlepšujúce), solidarita sa usiluje ľudskému nešťastiu predchádzať.
Áno, Ficove vianočné príspevky sú smiešne v porovnaní s tým, čo všetko tento vykradnutý štát dôchodcom dlhuje. Namiesto ľapotu o hlúpych dôchodcoch – obetiach populizmu, by sa však mali politici a analytici radšej pýtať, ako je dvadsaťpäť rokov po revolúcii možné, že sa tak ľahko stávajú obeťami. Demokracia ani sloboda za to nemôžu. Dozaista však za to môžu, okrem iných, rôzni popierači reality.