Na druhej strane, príliš časté zmeny učebných osnov nemôžu priniesť požadovaný efekt. Skôr naopak. Žiaľ, v prípade slovenského školstva sa slovo „reforma“ stalo priam jeho synonymom.
Doteraz každý minister mal potrebu prísť s nejakou zásadnou zmenou, pričom výsledok bol viac ako rozpačitý. K plusom toho súčasného preto patrí, že nerobí hrubú čiaru, ale chce ísť skôr cestou postupných krokov. Tak možno vnímať aj pripravované zmeny školských osnov.
Je však nanajvýš otázne, či rozhodnutie, že druhý cudzí jazyk na našich školách bude voliteľný, nie je iba z núdze cnosť, čo potvrdzuje tak trochu lacný argument, že „veľa detí rozpráva doma iným ako slovenským jazykom“.
Fakt je, že školy v súčasnosti nemajú peniaze na to, aby získali kvalitných jazykárov. Ministerstvo namiesto toho, aby sa snažilo tento problém riešiť, jednoducho prišlo s úhybným manévrom.
Napríklad vo Fínsku (ktoré je u nás často dávané za príklad, lebo tamojší žiaci v testoch PISA uspeli nadštandardne) sa práveže snažia vek, kedy sa začnú deti vyučovať cudzie jazyky, znížiť. My ideme presne opačným smerom.
Rezignácia na potrebu vyučovať u nás kvalitne cudzie jazyky nie je a ani nemôže byť považovaná za reformu.