Z masívne rozšíreného systému, kde v minulosti prakticky každá väčšia fabrika mala vlastnú školu a pripravovala si v nej zamestnancov, sa za ostatných 25 rokov stal „ohrozený endemit“.
Situácia, keď na jednej strane tretina mladých ľudí je bez práce, no na druhej strane firmy nie sú schopné nájsť vhodných ľudí s požadovanou kvalifikáciou, je neudržateľná, aj preto sa už viac ako dva roky diskutuje, že je nutné prepojiť teóriu s praxou k spokojnosti absolventov i firiem. Ako to už býva zvykom, dôvodom, prečo sa veci doteraz nepohli vpred, sú peniaze.
Náreky, že zamestnávatelia dostávajú od štátu nízke motivačné stimuly, však nie sú namieste. Ak chcú firmy prežiť, byť konkurencieschopné, musia mať vlastnú stratégiu rozvoja a tá jednoducho nemôže ignorovať to, čo sa nazýva ľudský kapitál. Investície do kvalifikovanie pracovnej sily sa im raz vrátia, nemôžu však čakať, že všetko „zatiahne“ štát. Ten im môže podať pomocnú ruku pri rozbehu týchto projektov, odborné duálne vzdelávanie je však predovšetkým v ich záujme.
Stačí si spomenúť na časy, keď Slovensko zažívalo ekonomický boom a nezamestnanosť sa dostala pod hranicu 8 percent, tak pracovné agentúry hlásili, že nie sú ľudia a museli dokonca robiť nábory v zahraničí!
To, či sa úspešný rok 2008 podarí ešte niekedy zopakovať, nevieme, no s istotou vieme povedať, že kvalifikovaní zamestnanci nerastú na stromoch a aj preto firmy musia prevziať svoj podiel zodpovednosti.