To všetko, pravda, za predpokladu, že sa v nedeľu potvrdia papierové predpoklady a vlády v Grécku sa ujme koalícia radikálnej ľavice Syriza, vedená Alexisom Tsiprasom. Náskok Syrizy pred pravicovou Novou demokraciou je len tesný, to však v Grécku nemusí hrať úlohu. Víťaz volieb, hoci aj po tesnom víťazstve, tam totiž získava k dobru 50 kresiel v 300-člennom parlamente.
Ak sa teda potvrdia predpoklady a vlády sa ujme Syriza, čo sa v Európe zmení? Zmeniť sa toho môže veľa, nebude to však iba v rukách tejto strany.
Základ programu Syrizy tvorí téza, ktorú európska ľavica hlása od začiatku krízy: z krízy sa musíme dostať verejnými investíciami, nie úsporami a škrtmi vo verejných programoch. „Problém“ je iba v tom, že na rozdiel od etablovanej európskej ľavice (predovšetkým sociálnych demokratov) Syriza to myslí vážne.
Zatiaľ čo európski sociálni demokrati všade tam, kde sú pri moci, v podstate poslušne pristúpili na nemeckú protikrízovú medicínu v podobe šetrenia a škrtov, dlhových bŕzd a „rozpočtovej zodpovednosti“, Syriza plánuje usporiadať celoeurópsku konferenciu o dlhoch. Na nej chce docieliť, aby bola časť dlhov Grécka škrtnutá a splátky zvyšných by sa viazali na hospodársky rast.
Tým by vláda Syrizy získala určitý manévrovací priestor pre svoju domácu politiku pomoci tým gréckym občanom, ktorí v posledných rokoch prišli o existenciu i perspektívu, a umožnilo by jej to pokúsiť sa rozhýbať hospodárstvo.
Mimochodom, v tomto Syriza ide podľa vzoru z roku 1953, keď sa na konferencii v Londýne rozhodlo o škrtnutí časti vojnových dlhov Nemecku. Osud Weimarskej republiky, škrtenej drastickými reparačnými požiadavkami víťazov prvej svetovej vojny a vlastnou politikou šetrenia v čase recesie, až kým ju definitívne nedorazili nacisti na čele s Hitlerom, bol v 50. rokoch ešte živým mementom. Dúfajme, že dnešná Európa nemá takú krátku pamäť, aby potrebovala zažiť nejaké vlastné memento.
Prakticky všetky ostatné programové ciele Syrizy, či už ich považujeme za realistické, alebo nie, sú viazané na tento základný. Na to, aby sa mohlo Grécko dostať z dlhovej pasce rastom, potrebuje ju najprv uvoľniť. To sa však nestane bez vôle veriteľov na kompromis. Voliči v Grécku teda nehlasujú iba o svojej vláde. Hlasujú aj o tom, či ich vláda podrobí európsku sociálnu demokraciu testu: potrestá Grékov za to, že sa rozhodli podľa jej pôvodných sľubov aj konať? Alebo sa spolu s nimi pokúsi zmeniť paradigmu, podľa ktorej je dlh nemravnosť, ktorá musí byť vykúpená peklom – nie však pre vinníkov (banky…), ale pre nevinných okolostojacich (občania)?