Zdá sa, že sa sudcovský stav začína pomaličky naozaj odliepať od politiky a ustali aj večné boje harabinovcov a antiharabinovcov. Borecove kroky oceňuje i Európska komisia. Akurát, že slovenské súdnictvo akosi stále nepracuje v náš prospech.
Vymožiteľnosť práva, to nie sú len mafiáni, ktorí nám vďaka „procesným pochybeniam“ ukazujú dlhé nosy z exotických destinácií. Nie je to len osud veľkých káuz a nie je to len otázka, koľko vysokopostavených ľudí u nás už potrestali za korupciu (nula), vykrádanie fondov Európskej únie (nula) či našich verejných peňazí (nula). To všetko síce k problému patrí tiež, ale pre životný pocit obyvateľov Slovenska to nie je jediné rozhodujúce.
Vymožiteľnosť práva sú totiž pre väčšinu osudy tých tisícov podaní v rámci občianskych konaní, ktorými ľudia riešia spory medzi sebou alebo svoje problémy s inštitúciami. To je pre pocit, aký budete mať zo života vo svojej domovine, zväčša dôležitejšie, ako osudy nevymenovaného generálneho prokurátora či vojny Štefana Harabina. Aj keď to všetko spolu do určitej miery súvisí.
Európska komisia podľa posledných zistení síce uznáva užitočnosť zmien v slovenskej justícii, ktoré sa za ministra Boreca doteraz odohrali, nijako nás to však neposúva vpred z posledných priečok rebríčka v rámci Európskej únie. Ak v rámci občianskeho práva nie je súd tri roky schopný ani len vytýčiť pojednávanie vo veci (!), nehovorí tým nič iné, než iba to, že podávateľ je preň čosi ako obťažujúci hmyz.
Objektívne príčiny samozrejme existujú, ale v praxi budú zaujímať len málokoho. Že sú súdy zavalené prácou? Bodaj by neboli, keď roky rokúce pracujú rovnako! Napokon, kto zo šťastlivcov, ktorí sú u nás niekde zamestnaní, nie je zavalený prácou? Zavalení prácou sú aj všetci tí našinci, ktorí môžu o trinástych a štrnástych mzdách, predĺžených dovolenkách a zákonom zaručenej valorizácii výplat iba snívať. A ktorí ak by sa nebodaj chceli domáhať svojich mzdových či iných pracovných nárokov v rámci zákona, musia prísť na súd. Ktorý je, ako už vieme, z objektívnych dôvodov zavalený prácou, takže…
Nie sme síce národ posadnutý právnikmi, ale tým skôr platí: možno raz, dvakrát za život sa vyskytne situácia, keď občan potrebuje súd, a keď sa na neho štát (pretože súd v tejto situácii predstavuje štát) vykašle, prečo by sa občan inokedy nevykašlal na štát? Prečo by mal byť lojálny k štátu, ktorému sú ukradnuté jeho problémy so susedmi, s dedičstvom, so starostlivosťou o deti, s inštitúciami, ktoré sú schopné poslať na neho ihneď exekútora, no naprávanie vlastných chýb im trvá večnosť?
Vymožiteľnosť práva má priame dopady na politické ovzdušie v krajine. Ak chcú sudcovia požívať svoju nedotknuteľnosť a supervážnosť, musia podľa toho začať aj pracovať. Inak nám nepomôže nijaký minister a nijaké reformy.