Strašenie demografickou krivkou je nadmieru úspešné. Ako každá podobná, aj táto myšlienková skratka obsahuje pravdivé jadro, na ktoré potom už ako "vec zdravého rozumu“ možno nabaľovať presne to, čo chce kto dosiahnuť. Je pravda, že silné populačné ročníky striedajú slabšie. Vecou diskusie by však už malo byť, či je jediným možným riešením celoplošné predlžovanie veku odchodu do dôchodku.
Naviazanie penzijného veku na strednú dĺžku života na prvý pohľad vyzerá ako viac-menej spravodlivý kompromis: čím dlhšie budeme žiť, tým dlhšie budeme môcť pracovať a zároveň nebudeme prichádzať o roky odpočinku na penzii. Naozaj?
Ak sa aj dožívame v priemere o pár rokov viac ako predošlá generácia, naše zmysly, naša schopnosť koncentrácie a naše fyzické sily za to ešte nie sú o príslušný počet rokov "trvácnejšie“ a "kvalitnejšie“. Naše v priemere dlhšie životy neznamenajú, že sme s každou novou generáciou nebodaj biologicky iný, vyvinutejší druh.
Navyše, ako sa zdá, na Slovensku platí ešte i to, že sa síce dožívame v priemere viac, ale v rovnakom priemere to znamená i to, že strávime viac rokov života chodením po lekároch. Možno neskôr umierame, ale obzvlášť zdravší zato ešte nie sme.
Skrátka, ak si niekto vystačí s jednoduchou pravdou, podľa ktorej "demografická krivka nepustí“, musíme ho schladiť: ani biológia, koťuha, nepustí. Odborári majú pravdu: sú zamestnania a profesie, pri ktorých predstava bodrých sedemdesiatnikov plniacich normy zaváňa čiernym humorom.
Jednoduchá pravda musí byť nabúraná: onedlho príde čas, keď bude nevyhnutné opustiť pravidlo, že na všetkých pracujúcich sa dá použiť rovnaký meter. Mimochodom, on sa predsa nepoužíva ani dnes: vojaci, policajti…
Opustiť jednoduchú pravdu a rovnaký celoplošný meter – to si nevyžiada zmenu prírodných zákonov, ani Božej vôle. Na to bude treba niečo ešte oveľa ťažšie. Napríklad namiesto mudrovania na tému, koľko pracujúcich bude o pár rokov "musieť živiť“ jedného dôchodcu, opýtať sa, či ten dôchodca takto náhodou tiež nepodporuje veľmi dôležitý domáci dopyt (potraviny, bývanie, šatstvo, lieky…).
Alebo sa nepýtať na to, koľko zamestnancov "uživí“ jedného akcionára, ale aj na to, koľko zamestnancov na penzii by "uživil“ jeden akcionár, ak by bol platil dane z dividend, ako je to zvykom v slušných krajinách. A, samozrejme, večná otázka: kto tu chce hovoriť o zamestnávaní pomaly sedemdesiatnikov v štáte, v ktorom nepracuje takmer štyristotisíc ľudí v drvivej väčšine hlboko pod touto vekovou hranicou?