Páčilo sa nám, ako apríl strieda svoje registre. Tento rok si spomenul aj na zimu a chvíľami aj na leto. Oblohu vyšívajú vtáci a padá sneh aj dážď, fúka radostný vietor a čepcuje žltý zlatý dážď. A do toho sa vpletá jarné slnko, čo zohrieva zem. Páčilo sa nám, ako nás vábila a volala záhrada, ale predsa len tradície a zima zamkli do nej bránku.
Nedovolili nohám prekročiť a rozbehnúť sa trebárs za humná, skontrolovať a ovoňať lilavkasté tône plné fialiek, rozkvitnuté mirabelky… A tak sme varili a koštovali, otvárali dvere návštevám a vyprevádzali ich s plnými bruchami, žmurkajúc na záhradu, čo zarastá robotou a povinnosťami hneď zjari.
Priznám sa, že som sa tešila na sobotný večer a na poslednú časť staručkého ruského filmu Vojna a mier, ktorý už štvrtú sobotu vysielala Česká televízia. Ten film je, mimochodom, môj podobne, ako sú moje všetky vločky snehu či slnečné prasiatka odrážajúce sa na stene. Rovnako ako sú moje všetky rozkvitnuté ruže, rozbiehajúce sa poľné cesty a chodníčky. Moje sú všetky rozkvitnuté čerešne, aj tie rodiace, aj tieň, ktorý vrhajú, mne svietia na jeseň všetky hrušky fajky ako lampy, mne…
Ten film bol môj skôr, ako som ho prvýkrát videla. Bol môj, keď som dočítala knižku Leva Nikolajeviča Tolstého a ani som nevedela, že ho Sergej Bondarčuk nakrútil. Videla som ho prvý raz ako sedemnásťročné dievča, teda v čase, keď sme všetky trochu boli Nataše, všetky sme milovali Andriušu Bolkonského a navždy zmenil moju optiku nazerania na svet a možno aj na film či filmové spracovania literárnych predlôh.
Boli sme „na ňom“ zo školy v modranskom kine Mier všetky ročníky gymnázia a absolvovali sme na jeden šup celý film. Plakala som, keď som videla natešenú Natašu, ako beží a dotýka sa hostí zvestujúc, že jej tatuško ide tancovať danilu kupora, keď som počula jej smiech večer v izbe so Soňou. Dojímalo ma nadšenie mladého Peťu Rostova, prísnosť starého kniežaťa Bolkonského, dobrota jeho dcéry Sofie, láska, radosť zo života, generál Kutuzov, knieža Andrej v podaní krásneho Viačeslava Tichonova či Pierre Bezuchov, ktorého si zahral sám Sergej Bondarčuk.
Po rokoch som ten film pozerala úplne inak. Uvedomila som si, ako podrobne a citlivo bol urobený, mohutnosť niektorých scén – horiaca Moskva, miesta, kde sa bojuje a rozhovory obyčajných vojakov. Opäť som si poplakala a opäť som mala pocit, že sa niečo závažné v mojom živote odohralo.
Uvedomila som si, že vždy po prečítaní dobrej knižky či zhliadnutí parádneho filmu sa v našich životoch niečo závažné naozaj odohrá. Mne v šestnástich rokoch a nehanbím sa povedať, že aj teraz, ten film v niečom zmenil vnímanie sveta. Zostarla som a zmenila sa, ale ako hovorí iný ruský spisovateľ, jeho veličenstvo Sergej Jesenin: „To, čo sme milovali, milovať budeme ďalej.“