Nečudo, ani jeden z nich totiž nedokázal jasne a zreteľne sformulovať svoje posolstvo. Cameronova zdanlivo najsilnejšia zbraň, referendum o zotrvaní či vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie, takým silným posolstvom nemohla byť.
Z prostého dôvodu: Cameron pred dvoma rokmi nesľúbil takéto referendum svojim voličom, ale predovšetkým euroskeptickému krídlu svojich konzervatívcov, ktoré chcel takto učičíkať.
On sám je pritom považovaný za zástancu zotrvania v únii. Aj preto nemohol z referenda urobiť zrozumiteľný bod svojej kampane. Británia predsa je v EÚ a referendum by bolo oveľa väčšou zbraňou v rukách politika, ktorý by bol zástancom vystúpenia z nej. Napríklad takého Nigela Faragea z protieurópskej a xenofóbnej UKIP (Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva).
Na rozdiel od Camerona, ktorý chce ešte pred referendom rokovať s úniou o „hlbokej reforme“ európskeho spoločenstva, Farage a jeho voliči majú v tejto otázke už dávno jasno. Rokovania a reformy sú pre nich len zásterkou, ktorou chce vraj Cameron poistiť priaznivý výsledok plebiscitu (čiže áno zotrvaniu v EÚ). Oni sú za odchod bez vyjednávania.
Milibandovi labouristi si v kampani dávali až priveľký pozor, aby sa nedopustili silnejších vyhlásení ohľadom svojej tradičnej agendy. Žiadne ohlasovanie zásadného obratu, len sľuby, že aj ich vláda bude robiť „zodpovednú fiškálnu politiku“.
Inými slovami, Európskej únii môže hroziť buď odchod Britov, alebo ich zotrvanie – a pokračovanie v podpore doterajšej ekonomickej politiky, ktorá EÚ ohrozuje zasa svojím vlastným spôsobom.
Kto bude vlastne v Británii miešať povolebné karty, keď sa zdá, že Cameron s Milibandom prebehnú cieľom tak natesno, že ani jeden z nich nebude môcť vládnuť sám? Predovšetkým sú tu Liberálni demokrati.
Súčasný Cameronov koaličný partner a tradične proeurópska strana, ktorej líder Nick Clegg šokujúco vyhlásil, že Cameronom sľubované referendum nepovažuje za prekážku ďalšej možnej spolupráce s konzervatívcami.
Komentáre proeurópskej časti britskej tlače odvtedy oscilujú medzi konštatovaním, že konečným hrobárom britskej účasti v EÚ môže byť napokon paradoxne práve Clegg, a optimistickými špekuláciami o tom, že Clegg vo vláde by mohol napomôcť kladný výsledok referenda.
Ďalším hráčom sú škótski nacionalisti z SNP (Škótska národná strana). Ich úspech by bol na jednej strane dôkazom o slabnúcej tradičnej podpore labouristov v Škótsku (čo sa ukázalo i pri nedávnom referende o nezávislosti Škótska) a sám osebe by mohol Milibanda pripraviť o šancu stať sa premiérom.
Na druhej miske váh je však neprekročiteľná animozita medzi SNP a konzervatívcami. Vo voľbách, v ktorých ide najmä o dvoch veľkých rivalov, sú výsledky často jasné už dávno pred sčítaním všetkých hlasov, pretože na to postačia „exit polls“. Dnešok v Británii určite nebude tento prípad.