Solidarita najmä s Talianskom, ktoré sa stáva prvou zastávkou nešťastníkov na plavbe do vysnívanej budúcnosti, je síce pekná a v spoločenstve národov potrebná, ale nedomyslená. Na to oprávnene poukazujú predstavitelia viacerých krajín vrátane visegrádskej štvorky.
Sporná je samotná povinnosť prevziať na seba tento záväzok. Utečenci sa žiadajú do ekonomicky vyspelejšej západnej Európy, do postsocialistickej sa im veľmi nechce. Navyše Slovensko má rigoróznu azylovú politiku, dokonca aj voči kvalifikovaným migrantom, čo mu pri súčasnom demografickom vývoji môže raz uškodiť.
Komisia ráta v najbližších dvoch rokoch s prerozdelením 20-tisíc azylantov, no iba za prvé štyri mesiace tohto roka sa ich počet odhaduje na 60-tisíc! Ak sa nič nespraví pre riešenie príčin novodobého exodu, tak bude pokračovať. V prvom rade ide o obnovenie bezpečnostnej stability v dotknutých oblastiach a o obnovu ich hospodárstva. Tu by si mali spytovať svedomie a načrieť do peňaženky predovšetkým politici zo štátov (aj mimoeurópskych), ktoré takú situáciu pripustili alebo ju priamo iniciovali.
Vo viacerých arabských krajinách vládli autoritatívne režimy, no cez svojej hranice a prístavy masy migrantov nepúšťali. Pritom svetové metropoly s diktátormi obchodovali, dodávali im zbrane, ktoré sa po „revolúciách“ ocitli v rukách kadekoho, najnovšie islamských teroristov. Kto seje vietor, žne búrku, ale tí zúfalí ľudia na preplnených loďkách sú v tom nevinne.