Pokiaľ v minulosti bolo usporiadanie takýchto akcií prestížnou záležitosťou, v súčasnosti sa do organizácie mamutích športových podujatí západné krajiny nehrnú, lebo stoja obrovské peniaze a ich návratnosť je neistá. Aj preto sa napr. Holandsko vzdalo usporiadateľských práv na nasledujúce hry v roku 2019.
To Azerbajdžan takéto problémy nemá. Krajina je bohatá na ropu a zemný plyn, chýba jej však medzinárodné renomé. Jeden z najskorumpovanejších režimov na svete je síce formálne parlamentnou demokraciou, dynastia Alijevovcov sa však správa tak, akoby to bola absolutistická monarchia. Už viac ako dve desaťročia drží opraty moci pevne v rukách a svojich oponentov nemilosrdne trestá.
Vďaka petrodolárom si však môže kupovať imidž. Na svete je tak asi jedinou krajinou, ktorej názov nosia hráči futbalového klubu na hrudi ako reklamu. „Krajina ohňa“, ako sa zvykne Azerbajdžan nazývať, sponzoruje Atlético Madrid a nevynechá jedinú príležitosť, aby sa pred ostatnými blysla: Pred tromi rokmi zorganizovala Eurovíziu, teraz miniolympiádu, na budúci rok do nej zavíta formula 1 a v roku 2020 bude dejiskom futbalových majstrovstiev Európy.
Aj keby však takýchto podujatí zorganizoval ďalší tucet, Azerbajdžan zostane len diktatúrou, v ktorej sa flagrantne porušujú ľudské práva a kde väznia novinárov. Aj preto sa hlavy štátov do Baku nehrnuli. Je hanbou, že jednou z mála výnimiek bol predseda slovenského parlamentu Pellegrini. To len ukazuje, že isté aspekty zahraničnej politiky sú mu zjavne ukradnuté.