V roku 2013 denník Pravda na základe jedného prieskumu písal, že firmy so zahraničným kapitálom od roku 2003 na Slovensku zarobili 28,6 miliardy eur, cez dividendy poslali svojim majiteľom 19,5 miliardy a 9,1 miliardy eur spätne investovali. Článok ďalej pokračoval: „Najmä banky, firmy z oblasti energetiky, telekomunikácií či rôznych sfér priemyslu poslali len v roku 2012 zo ziskov vytvorených na Slovensku do zahraničia viac ako dve miliardy eur.“
Toľko na pripomenutie. Dá sa povedať, že sa niečo na zamedzenie odlevu kapitálu z krajiny spravilo. V skutočnosti to však nestačilo na to, aby sa bežní ľudia posunuli z úlohy štatistov, ktorí čakajú, sledujú a možno aj počítajú. Počítajú ako miliardy stále odchádzajú. Áno, firmy niečo aj investujú. Ale dcérske spoločnosti na Slovensku majú veľké zahraničné subjekty najmä na to, aby sanovali svoje materské spoločnosti v cudzine.
Zahraničným bankám sa preto hodia stámilióny eur zo Slovenska. Napríklad na to, aby zvýšili kapitál, keď prišla dlhová kríza zo štátov na juhu Európy. Alebo keď prepukla kríza v Rusku a zisky vyjadrené v rubľoch výrazne klesli. Slováci sú podľa bánk podúverovaní, dobre splácajú, neprekáža im, že majú najdrahšie úvery v eurozóne. Pocity idú pri biznise bokom. Na druhej strane štát dlhodobo berie problém s odlevom kapitálu z krajiny na ľahkú váhu.
Všetky regulačné mechanizmy štátu musia dôsledne kontrolovať dodržiavanie zákonov, a ak je legislatíva jalová, treba ju sprísniť.
Pribudli síce banková daň, mimoriadny odvod a chystá sa možno transakčná daň či účet zdarma. V skutočnosti je to však málo. Banky vedia, ako predať aj drahší úver a dane obídu obchodmi s daňovými rajmi. Vedia tiež dodržať legislatívu a zároveň zarobiť. Navyše si popritom dokážu zachovať svoj imidž. Veď napokon zvládali a zvládajú to hravo aj nebankovky. Dôkazom toho je príbeh už zrejme najznámejšieho spolumajiteľa nebankovky a terajšieho slovenského prezidenta. Ten v minulosti používal doslova praktiky šmejdov, ale bez problémov sa potom z toho otriasol a išiel ešte aj do politiky.
Pri pohľade na tieto paradoxy je niekedy až absurdná diskusia o tom, či banky alebo nebankovky nie sú príliš zaťažené daňami a reguláciou. Pri poklese dane z pridanej hodnoty na základné potraviny sa diskutuje o počte položiek a o tom, či sa to prejaví v cenách pre jednoduchých ľudí a či to veľmi nezaťaží štátnu kasu. Pritom veľké kolosy spokojne počítajú miliardy na úkor bežných Slovákov…
Štát musí túto nerovnosť riešiť aktívnejšie. Nestačí zaviesť nové dane či dať na internet zoznam firiem, ktoré dane neplatia. Všetky regulačné mechanizmy musia dôsledne kontrolovať dodržiavanie zákonov, a ak je legislatíva jalová, treba ju sprísniť. V opačnom prípade budeme aj o niekoľko rokov iba počítať obrovské zisky iných.