Zástancovia ani kritici dohody ešte nemajú dôvod dvíhať sa zo sedadiel. Až do hlasovania o kompletnej zmluve sú priame právomoci europarlamentu v tejto záležitosti menšie ako skromné. Ani náhodou to však neznamená, že diskusia v ňom je irelevantná.
Pravdou je, že na rizikách dohody nezarobia ani radoví Američania, ani radoví Európania.
Aj formálne nezáväzné odporúčania najvyššej priamo volenej inštitúcie Európskej únie smerom k Európskej komisii sú odporúčania. V ideálnom prípade by mali vyjednávačom ukázať mantinely, za ktoré by nemali zájsť, inak bude europarlament zmluvu v záverečnom schvaľovaní torpédovať. Smola je, že v rokovaniach o TTIP hrajú prím iné než primárne politické záujmy. Hoci americký prezident Barack Obama veľmi tlačí na to, aby sa zmluva dokončila ešte počas jeho mandátu, vôbec to nie je isté. Na jednej strane tak budú mať kritici ešte dosť času poukazovať na jej riziká, na druhej strane však aj lobisti firiem a bánk budú mať more príležitostí, ako ovplyvňovať tých, čo budú o TTIP rozhodovať v konečnej inštancii.
To je totiž to rozhodujúce. Súboj o konečné znenie dohody môže na povrchu vyzerať ako súboj Európy a Ameriky, v skutočnosti však ide o to, akú porciu výhod si v zmluve pre seba vytrhnú súkromné korporácie a finančné domy na oboch stranách Atlantiku. Interpretovať tieto procesy ako nejaký jednostranný pokus Ameriky o dominanciu nad Európou – ako to často robia kritici TTIP nielen na Slovensku – je podobným nezmyslom, akým by bolo napríklad pritakávať európskej krajnej pravici, ktorá dnes vychvaľuje Grékov iba preto, lebo sama túži po rozpade Európskej únie.
Pravdou je, že na rizikách dohody nezarobia ani radoví Američania, ani radoví Európania. Ak by súkromné firmy mohli žalovať štáty za zníženie očakávaných ziskov na súkromných arbitrážach, zrejme by to najprv zvýhodnilo viac americké ako európske koncerny. Myslíte si však, že európsky biznis by nejako zvlášť mrzelo, keby sa mali týmto spôsobom obmedzovať právomoci vlád pri regulácii hospodárskeho, ekologického či sociálneho prostredia v európskych krajinách? Na druhej strane, ak by platilo, že banky z jedného brehu Atlantiku môžu operovať na náprotivnom brehu na základe pravidiel platiacich tam, odkiaľ pochádzajú, v problémoch by sa ocitol americký bankový sektor, ktorý je momentálne tuhšie regulovaný ako ten európsky. Zároveň však dodajme, že ani americkí bankári by sa pravdepodobne nehnevali, keby sa preto v mene väčšej konkurencieschopnosti voči európskym bankám zbavili prísnejších pravidiel, ktoré po vypuknutí krízy zaviedli americké vlády.
Riziká TTIP nemajú národný rozmer, tak ako ho koniec koncov nemá ani medzinárodný biznis. Hlavným rizikom je nadradenie záujmov trhu v mene dosiaľ len veľmi chabo formulovaných prínosov (prírastok 0,5 percenta k európskemu HDP za 10 rokov…?!) nad záujem spravovať svoje veci prostredníctvom demokratickej politiky. V Amerike i v Európe.