Aj tie najušľachtilejšie a najveľkorysejšie programy pomoci krajinám, odkiaľ sa do Európy valia státisíce utečencov, zostávajú len jalovou teóriou, ak sa bavíme o dnešnej Sýrii či Líbyi. Tieto krajiny sú rozorvané občianskymi vojnami a zvonku ohrozované extrémistickými islamistickými silami. O ekonomickej pomoci jednoducho niet s kým rokovať, nehovoriac o tom, že nikto nezaručí, kde by taká pomoc skončila.
Diskutovať napríklad o väčšom otvorení sa európskeho trhu pre poľnohospodársku produkciu z Afriky je, pravdaže, možné, netýka sa však práve spomínaných krajín, z ktorých pochádza aj najviac utečencov (napr. tretina z nich je zo Sýrie).
Obrovské masy ľudí bez domova sa nedajú zastaviť xenofóbnymi pochodmi ani alibistickými parlamentnými rezolúciami.
K spomínaným štyrom miliónom Sýrčanov za hranicami treba prirátať ďalších sedem miliónov, ktorých konflikt vyhnal z domovov a zatiaľ sa nachádzajú vo vnútri Sýrie. V Turecku sa momentálne nachádza asi 1,8 milióna sýrskych utečencov, ďalších 1,2 milióna v Libanone a 630-tisíc ich utieklo do Jordánska. Zhruba 270-tisíc ich hľadá azyl v Európe.
To sú čísla, ktoré znamenajú skutočné riziká pre Európu i pre Blízky východ. Nie však preto, prečo sme museli nedávno sledovať to trápne naťahovanie sa našich politikov o pár stoviek rodín a šibrinkovanie našimi kultúrnymi tradíciami. Obrovské masy ľudí bez domova, dokonca bez prístrešia, sa nedajú zastaviť xenofóbnymi pochodmi ani alibistickými parlamentnými rezolúciami.
Humanizmus vonkoncom neznamená naivitu, ako to radi prekrúcajú antiimigrační populisti spomedzi politikov. Práve naopak. Humanizmus a spolupráca v rámci Európy sú naším jediným východiskom. Ak chcú medzitým politici tak veľmi dokázať, že riešenie migračných vĺn sa musí začínať tam, odkiaľ imigranti pochádzajú, môžu začať tým, že prevetrajú zoznam krajín, kam naše zbrojárske firmy a priekupníci vyvážajú zbrane, strelivo, vojenskú techniku či výstroj. Naša pomoc sa môže začať tým, že sa tieto firmy, obchodníci a štát vzdajú pochybného zisku.
Naša pomoc Rakúsku s niekoľkými stovkami imigrantov, pre ktorých už u susedov nemajú ubytovacie kapacity, je zatiaľ určite lepšia ako nič. Rovnako plán pomoci utečencom s ich presídľovaním (najmä do Spojených štátov). Nebudeme našich politikov haniť za to, že sa rozhýbali aspoň k nejakému činu.
Nemôžeme však nedodať, že to nie je odpoveď na žiadosť Talianska a Grécka o pomoc s preverovaním žiadateľov o azyl. Keby sa všetci, čo v Európe tak veľmi kričali proti kvótam, zachovali tak ako momentálne my, naša kolektívna „dobrovoľná pomoc“ by celkom minula tých našich partnerov, čo pomoc potrebujú najviac. Tieto štáty sú totiž pre desaťtisíce migrantov krajinami prvého dotyku.