Robert Fico, na druhej strane, víťazoslávne obúchava Grékom o hlavy slovenské reformy, na ktorých ohnivej (a v mnohom zaslúženej) kritike kedysi postavil svoju politickú kariéru.
Všetci sa vezú na zázračnej vlne dneška: byť v jednom šíku s oficiálnou nemeckou politikou a zároveň s nízkymi pudmi domáceho publika, to sa slovenskému politikovi nepošťastí každý deň. A tak si to patrične užívajú. Najodpudivejším výsledkom gréckej krízy pre Slovensko nie je (zatiaľ) samotná grécka kríza. Je ním ďalšie podlezenie latky verejnej diskusie, o ktorej sme si po debatách o utečencoch mysleli, že nižšie už nasadená ani nemôže byť.
Komu budeme klásť za vinu, keď sa európska integrácia definitívne zmení na porady bankových a manažérskych rád?
Mnohí odborníci dodnes krčia nos pri počutí termínu neoliberalizmus. Podľa nich je príliš vágny; vojde sa podeň takmer čokoľvek, čo sa nám práve nepáči, hovoria. Práve Grécko však ukazuje, že ten termín je síce možno široký, ale bolestne reálny.
Najprv zbaviť politiku morálnej kritiky, potom nahradiť demokratickú diskusiu o politike jej mechanickým hodnotením podľa toho, nakoľko zodpovedá účtovníckym pravidlám, a tieto pravidlá potom na záver vyhlásiť za morálny princíp politiky – toto je typický obrat neoliberálnej ideológie minimálne od 70. rokov minulého storočia.
Celý európsky mainstream (dávno sú preč časy, keď európska tradičná ľavica prichádzala s vlastnou politikou) pod vedením nemeckých konzervatívcov si takto podal Grékov. Ba ešte viac. Neprípustnými sa nielenže stali akékoľvek úvahy o sociálnom rozmere únie a projektu spoločnej meny. Neprípustným sa stalo dokonca hovoriť už i o tom, či je vôbec reálne, aby Gréci dlhy splatili.
Od ignorovania morálnej kritiky veriteľov, čiže nemeckých, francúzskych a iných bánk, ktoré pchali multimiliónové úvery do vreciek gréckej oligarchie a skorumpovaných politických špičiek, cez ignorovanie morálnej kritiky politikov, ktorí zo zlých úverov súkromných bánk urobili záležitosť verejných peňazí a národných rozpočtov, sa Európa prepracovala až k tomu, že je vlastne celkom jedno, či Gréci niečo splatia.
Po nedeli je dôležité už len to, že Gréci musia "padnúť na hubu“. Musia byť potrestaní, pretože jediným prípustným morálnym princípom je účtovnícke má dať – dal, a Gréci ho, samozrejme, nesplnia, keďže pri tej hlúpej politike, ktorá bola Grécku naordinovaná, sa dlhy môžu len zväčšovať, nie zmenšovať. Cestu ku kapitulácii pritom vydláždili dve veci: grécka vláda ani na okamih nechcela z eurozóny odísť a vôbec neuvažovala ani o tom, že by sa k splácaniu dlhu neprihlásila. Nebyť týchto dvoch istôt, pozície jastrabov by boli o poznanie vratkejšie. Kto koho vydieral?
A komu budeme klásť za vinu, keď sa európska integrácia definitívne zmení na porady bankových a manažérskych rád, usmrcujúce akýkoľvek ľudský rozmer spolupráce národov kontinentu? A keď v reakcii na to európsku politiku ovládne svojou nevraživosťou krajná pravica?