Skôr by nás však malo prekvapiť, že cudzincov žijúcich u nás je tak málo. Napríklad slovenský emigrant žijúci dlhé roky v Nemecku nemohol uveriť tomu, že Slovensko od svojho vzniku udelilo azyl iba 650 osobám, pretože zhruba toľko ich príde po Bavorska za dva dni!
Otázka nestojí, či dokážeme zvládnuť príval utečencov, ale či dokážeme vo svojich hlavách začať búrať zažité stereotypy.
Z globálneho hľadiska totiž Slovensko nie je až taká chudobná krajina, ako si možno niekto myslí. Pekne to kedysi vyjadril filozof Ivan Sviták – hladujúci človek v Etiópii nerozlišuje medzi mäsiarstvom vo Viedni a v Bratislave, lebo obe sú plné potravín.
Ak by nás malo niečo skutočne znepokojovať, tak určite nie tých niekoľko stovák úbožiakov, ktorí utekajú pred vojnou a hľadajú aj u nás bezpečné útočisko, ale skutočnosť, že slovenská spoločnosť je v prípade utečencov tak vzácne jednotná. Je totiž úplne prirodzené, že spoločnosť sa delí podľa rozličných línií. Slovensko nie je výnimkou – dlho bola hlavnou deliacou líniou „maďarská otázka“. Silný je i rozpor na osi veriaci verzus sekulárni. Teraz však akoby všetko prekryl jednotný odpor voči utečencom.
„Sú to chudáci, ale nenecháme si rozvrátiť krajinu,“ vyhlásil nedávno český minister vnútra Milan Chovanec. Jeho slová sú esenciou našich stredoeurópskych obáv a predsudkov. Akokoľvek archaicky v dnešnom svete pôsobí heslo „cudzie nechceme, vlastné si nedáme“, v našom povedomí je stále pevne usadené.
Smutné je, že namiesto toho, aby sa politické elity tieto hlboko zakorenené postoje snažili zmeniť, sami sa na vlne odporu voči utečencom vezú. Áno je to pohodlné, napokon vyskúšali si to už v minulosti a vedia, že naša spoločnosť je uzavretá voči akejkoľvek inakosti. Takto sa však na Slovensku iba konzervujú rozličné predsudky, ktoré nás vzďaľujú od tej Európy, kde sú všetci rôzni, no zároveň sú si všetci rovní.
Kde sú teraz všetci tí liberáli otvorení svetu a požadujúci rovnosť šancí? A kde sú sociálni demokrati, apelujúci na solidaritu? A kde zostala obyčajná ľudskosť? Prečo všetci mlčia? Slovensko má problém. Najprv s kvótami a teraz s tými pár stovkami utečencov, ktorých u nás dočasne ubytujeme. Otázka však nestojí, či dokážeme zvládnuť ich príval, lebo o tom niet pochýb – naše utečenecké tábory zívajú prázdnotou, ale či dokážeme vo svojich hlavách začať búrať zažité stereotypy.
Už dnes možno niektorých ošetruje lekár z Afganistanu či Bangladéša, zuby opravuje zubár z Ukrajiny a nechty skrášľujú šikovné vietnamské ruky. Z nich strach nemáme, tak prečo sa máme báť utečencov, pre ktorých sme zväčša aj tak iba prestupnou stanicou za lepším živom?
A keď už nič iné – spomeňme si – my sami sme národom vysťahovalcov. Za lepším životom zo Slovenska odišli asi dva milióny ľudí. Zbaliť si kufre a odísť do sveta pre nás nie je nič nezvyčajné. Tak prečo nedokážeme pochopiť tých druhých, ktorí chcú to isté?