Medzičasom sa Brno zmenilo na bezpečný prístav mladých študentov zo Slovenska na ceste za lepším životom. Mnohí pokračujú smerom na západ a len zlomok z nich sa vráti späť…
Naši ministri sa vášnivo oháňajú výrazmi ako „vzdelanostná spoločnosť a „inovatívnosť“, no pritom v školách chýba to najelementárnejšie – učebnice. Ako chceme konkurovať ostatným, keď sa deti nemajú poriadne ani z čoho učiť? Tie minuloročné podpriemerné výsledky v PISA sú vlastne ešte úspechom. Pri takýchto podmienkach sa dá očakávať, že výsledky tohto medzinárodného testovania v čitateľskej, matematickej a prírodovednej gramotnosti sa do budúcnosti ešte zhoršia a naši študenti budú ešte viac zaostávať.
Prakticky každá vláda považuje výchovu a vzdelávanie za jednu zo svojich „najvýznamnejších a trvalých priorít“. No ak by to tak naozaj bolo, tak nástupný plat učiteľov by nemohol byť 585 eur, ale dosahoval by aspoň priemer v národnom hospodárstve, čo je momentálne viac ako 900 eur. A kto si už dnes pamätá na prísľub exministra školstva Dušana Čaploviča, že v roku 2016 by platy v rezorte mali dosiahnuť 1,2-násobok priemernej mzdy? Dávno zapadol prachom, respektíve vzbudzuje skôr trpký úsmev.
A keďže nikto nečaká, že učitelia vstúpia do ostrého štrajku, tak vláda v novom rozpočte navrhuje zvýšenie miezd o 1,3 percenta! Smiať sa či plakať?
Minister síce odkazuje, že „rezort školstva bude požadovať zvýšenie rozpočtu na osobné náklady pedagogických a odborných zamestnancov regionálneho školstva tak, aby bol zabezpečený päťpercentný nárast ich tarifných platov“, ale keďže vieme, kto drží kasu, zostane len pri želaniach.
Situácia, keď minulý rok zvýšenie platu učiteľov zachránila nová metodika Európskeho štatistického úradu, podľa ktorej dlh Slovenska za rok 2013 klesol pod 55 % HDP, čiže sa nemusela zatiahnuť dlhová brzda, sa nezopakuje a veriť na zázraky sa neoddá.
Jedným z najviditeľnejších dôsledkov podfinancovania školstva je prudké starnutie pedagogického zboru v základných školách. Z medzinárodnej štúdie OECD o vyučovaní a vzdelávaní TALIS 2013 vyplýva, že kým v roku 2008 bolo na Slovensku 16 percent učiteľov do 30 rokov, v roku 2013 to bolo už len 11 percent, pričom učiteľov nad 50 rokov je trikrát viac.
Už teraz je vo väčších mestách problém nájsť mladých pedagógov, lebo z almužny, ktorú dostávajú, sa nedá jednoducho vyžiť. V nasledujúcej dekáde, keď odíde do dôchodku silná generácia päťdesiatnikov, nebude mať kto naše deti učiť. To však zjavne nikoho netrápi… Slovenské školstvo, čo do podielu výdavkov je na úplnom chvoste OECD. Ak Dánsko alebo Island vynakladajú dvakrát toľko prostriedkov ako my, tak sa to musí odraziť aj na fungovaní školstva.
Preto všetky tie reči politikov o tom, že školstvo je ich prioritou a chcú budovať vzdelanostnú spoločnosť, sú iba mlátením prázdnej slamy.