Neznamená, že máme dávať prednosť nehybnému močiaru pred zdravým prúdom rieky. Otázka, samozrejme, je, čo je močiar a čo prúd. Oproti monolitu vlády Smeru a jej poslaneckého klubu, ktorý môže automaticky pripomínať tú nehybnosť bariny, by sa mohlo zdať, že napravo od stredu to vrie a už-už sa odniekiaľ vyvalí riava nových tvárí s novými myšlienkami.
Opotrebovaná matéria triafa do Fica, smrteľnými nepriateľmi sú si však predovšetkým sami navzájom.
Takto malebne aspoň samých seba vykresľujú strany, ktoré sa množia delením a nekonečným preskupovaním opotrebovanej matérie z 90. rokov minulého storočia. Chyba lávky. Ak je vláda zabetónovaná nemeniacou sa parlamentnou väčšinou, metaforou nehybnosti, potom pohyby na pravici, ktoré už pri zdravom rozume nedokáže pozorne sledovať ani pravicový volič, nie sú oživujúcim tokom novej politiky, ale len hemžením sa podeniek, ktoré patrí k močiaru práve tak, ako tá stojatá voda.
Slovensko potrebuje stratégiu pre obdobie klimatickej zmeny. Stratégiu, ktorá už dávno nie je len vecou environmentálnej politiky, ale dotýka sa všetkého, od potravinárstva cez energetiku až po obranu. Áno, vrátane zrozumiteľnej prisťahovaleckej politiky, namiesto predvolebných pretekov o to, kto nazbiera najviac hlasov na šírení strachu. Slovensko potrebuje definovať svoju európsku stratégiu o čosi hlbšie, ako len: „budeme sa viezť s najmocnejšími“. A takýchto tém sa nájde viac.
Žiadna vláda si nemôže nárokovať, že do detailov vytýči smer a všetky ďalšie vlády po nej sa ho budú držať. Je nevyhnutné neustále diskutovať o spoločnom základe. Deje sa to? Ani náhodou. A ani sa diať nebude, dokiaľ budú politici dúchať do pahreby neznášanlivosti a potom spokojne konštatovať, že veď aj voličov najviac zo všetkého trápia utečenci, tak čo.
Debata o spoločných základoch je u nás nepravdepodobná, pretože predvolebný boj sa bude opäť niesť najmä v znamení otázok, kto je na Slovensku najväčší zlodej, či Robert Fico visí na šnúrke gatí J&T a či Radoslav Procházka trčí z gatí Penty, kto sa bojí detektora lži a či si Smer kúpil predsedu SDKÚ… Možno sú to zaujímavé otázky, lenže politická „diskusia“ v tomto štýle je ako čítanie bulváru. Prelúskate ho za pár okamihov a na konci ste rovnako múdri, ako ste boli na začiatku. Akurát trošku unavení.
Kde sú nové témy? Opotrebovaná matéria triafa do Fica, smrteľnými nepriateľmi sú si však predovšetkým sami navzájom. Smer svojimi chybami či prešľapmi pri vládnutí dnes môže vyrábať najmä nevoličov. Voličov KDH či Siete možno trošku, voličov Skoku, Novy či Šance len sotva.
Slovenská pravica je v štádiu permanentného rozpadu a preskupovania najmenej od rozpadu dúhovej koalície a SDK koncom 90. rokov. Celé dve tretiny času, ktorý ubehol od nežnej revolúcie. Toto hemženie je stále, a vlastne nehybné. Ako močiar.