Stále menej sa pripomína to, čo invázii „bratských“ vojsk, ktorá obnovila totalitnú pseudostabilitu vo vtedajšom Československu, predchádzalo. A nie, nejde len o premietanie starých týždenníkov či výňatkov z dobovej tlače. Pre históriu je samozrejme dôležité to, čo si o dejinných udalostiach mysleli ich aktéri v čase, keď sa odohrávali. Pre súčasnosť a budúcnosť je dôležitejšie to, čo si o nich myslíme my teraz.
Takzvaná pražská jar 1968 nebola iba mocenským pohybom vo vnútri vtedajšej štátostrany. Nešlo len o to, že sa súdruhovia rozdelili do dvoch krídel a jedno prehralo a druhé zvíťazilo. Podstatná je neuveriteľná podpora tomu, čomu sa hovorilo obrodný proces, a aktívne zapojenie miliónov obyvateľov Československa. To bolo čosi, čo nemalo v našich – a nielen v našich – novodobých dejinách obdobu. Ochota toľkých ľudí verejne diskutovať o zmene systému a riskovať pre ňu sa v takomto rozmere v našich dejinách vyskytla od roku 1968 už len raz. Áno, v novembri 1989 a ešte niekoľko mesiacov po ňom.
Žiadne tanky nám nehrozia. Na ceste do pekla si vystačíme sami.
Môžeme iba teoretizovať, ako by sa asi skončil proces, ktorý začali komunisti začiatkom roka 1968, keby nebol násilne prerušený vpádom tankov štátov Varšavskej zmluvy a postupným dosadením voči Moskve povoľnejších ľudí do vedenia štátu.
Je nanajvýš pravdepodobné, že by jedným z jeho pokračovaní bolo zrušenie takzvanej vedúcej úlohy komunistickej strany v štáte. Rovnako pravdepodobné je, že by prebehlo so súhlasom, ak nie priamo v réžii, takzvaného obrodného krídla samotných komunistov. Ak to s demokratizáciou spoločnosti mysleli vážne (a my nemáme dôvod – ani na základe znalosti neskorších postojov mnohých z nich – neveriť tomu), museli vedieť, že totalitná ústava, ktorá zaručovala jednej strane a jednej ideológii večnú nadvládu, bola prekážkou, ktorá by musela na ceste k demokratizácii padnúť.
O novembri 1989 teoretizovať nemusíme. Menia sa režimy, menia sa okolnosti, to však nie je všetko. Zmenilo sa i to, že spoločnosť je dvadsaťšesť rokov od revolúcie cynická a vyprázdnená v takej miere, v akej sa to ani zďaleka za dvadsať rokov nepodarilo husákovským normalizátorom. To neznamená, že normalizátori boli lepší, ako sme si mysleli. Neboli. Ale ani my nie sme lepší, ako sme si mysleli.
Neexistuje povedomie o spoločnosti, komunite. Neexistuje solidarita, existuje len vyvršovanie sa na najslabších. Elity zakrývajú totálnu absenciu ideálov a duchovných hodnôt okázalým službičkovaním katolíckej cirkvi, ktorá už stokrát zlyhala a zlyhá zas, alebo svoj cynizmus maskujú za fasádou nacionalizmu. Nikto nemyslí na zajtrajšok, o čom najlepšie vypovedá enviromentálna politika, respektíve jej neexistencia.
Žiadne tanky nám nehrozia. Na ceste do pekla si vystačíme sami.