Do tejto pozície ho nik nenútil ani nenominoval proti jeho vôli. Naopak. Harabin sa sám kedysi pasoval za zosobnenie výkonu spravodlivosti na Slovensku vychytaním všetkých možných funkcií, aké mohol. Ba čo viac, pasoval sa na najvyššieho arbitra kvality práce a morálky sudcov, s ktorými nakladal ako so svojím „materiálom“. Nemôže sa teda cítiť diskriminovaný, keď si spravodlivosť posvieti na jeho kvalitu práce a jeho morálku. Keď sa povie, že spravodlivosť je slepá, myslí sa tým, že na privilegovaných musí platiť rovnako, ako na všetkých ostatných.
Nemá zmysel vracať sa obšírnejšie k rokom, v ktorých bol Harabin buď na čele rezortu spravodlivosti ako minister, alebo ako sudca na čele Najvyššieho súdu a Súdnej rady. Kto chce, ten si pamätá, kto nechce, tomu pripomínanie nepomôže. Povedzme si len, že vládca slovenskej justície sa stal v očiach verejnosti (laickej i veľkej časti tej odbornej) symbolom práva, pri ktorom dostávala na frak spravodlivosť, ako ju chápe väčšina ľudí, v mene technicky vyšperkovanej a paragrafmi zauzlenej nespravodlivosti. Či už to boli niektoré samotné rozsudky, alebo obhajoba nezmyselných privilégií sudcov, ktorými sa vyvýšili do pozície nedotknuteľnej a skvelo si žijúcej kasty.
Tu sme však pri koreni veci. Naozaj to všetko robil Harabin? Naozaj bude naša justícia „oslobodená“, keď ho v pondelok Trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu zbaví poslednej významnejšej funkcie? Nie sme sudcovia, buďme teda aspoň súdni: také jednoduché to s našou justíciou určite nebude.
Stanú sa zo všetkých sudcov odrazu opory súdnictva a záruky spravodlivejšej spravodlivosti na Slovensku?
Nie že by si Harabin zbavenie funkcie za svoje zmätočné pôsobenie na čele trestného senátu a Trestnoprávneho kolégia za posledný rok v našich očiach nezaslúžil. Možno aj vrátane disciplinárneho konania. Ale to nech posúdia povolanejší. Nás by mali zaujímať aj všetci tí zdanlivo bezmenní dobráci, ktorým nijaké omyly, procesné chyby ani evidentné prešľapy nezabránili stáť ako prví v rade na privilégiá, podávať nezmyselné hromadné žaloby, navzájom si „priklepávať“ nehorázne odškodné pri obrane svojich „dobrých mien“ a po celý ten čas sa tváriť, že vôbec nezáleží na tom, ako justíciu vníma slovenská verejnosť. Tá, ktorá jej bola vydaná napospas.
Mnohí z nich si nepochybne vydýchnu úľavou, keď bude Harabinova funkcionárska moc zlomená nadobro. Tak to totiž chodí vždy, keď je ponížený niekto, kto si dobre pamätá, kto bol v časoch jeho slávy servilný, zbabelý či len neschopný a preto verný. Stanú sa z nich preto odrazu opory súdnictva a záruky spravodlivejšej spravodlivosti na Slovensku? O tom sa dá hlboko pochybovať.
Skrátka a dobre, ak bude Harabin zbavený poslednej významnej funkcie, môže to byť symbolickým zavŕšením jednej etapy, ešte to však nebude začiatok novej. Vrátiť dobré meno slovenskému súdnictvu je akcia na dlhý čas.