Krajiny EÚ veria, že lepšou spoluprácou s Tureckom sa podarí zabrzdiť utečeneckú vlnu. Ankara žiada tri miliardy eur a nejaké peniaze určite dostane. Je však absolútne kľúčové, aby mala únia veľmi presnú a konkrétnu predstavu o tom, čo sa s touto sumou stane. Nemôže to byť len pomoc, ktorou sa vládnuci politici na čele s prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom pochvália pred nadchádzajúcimi voľbami.
Nebolo by správne teraz zahodiť všetky európske pravidlá do kanála iba preto, aby sme presvedčili Ankaru, nech nám pomôže.
Samozrejme, to všetko si bude vyžadovať, aby bola EÚ jednotná v postupe k Turecku. Naozaj musíme vedieť, čo od spolupráce s Ankarou očakávame. Svojho času sa snažil teatrálne vydierať úniu líbyjský diktátor Muammar Kaddáfí, keď žiadal päť miliárd eur na rok, lebo inak vraj Európa sčernie. A ešte k tomu Európanom odkázal, aby konvertovali na islam. Teraz to nesmie fungovať tak, že si Turecko akoby kúpime, aby k nám nikoho nepustilo. Je to síce lákavé, ale krátkozraké.
Musíme sa usilovať ľuďom v utečeneckých táboroch pomáhať. Treba urýchliť premiestnenie tých, čo potrebujú medzinárodnú ochranu, či poskytnúť pracovné možnosti a príležitosti vzdelaným, šikovným a tým, ktorí sa chcú učiť. Ide skôr o to, aby sme sa pokúsili lepšie manažovať tok utečencov, nie o to, aby sme ich za každú cenu niekde udržali.
Migrantská kríza je mimoriadne komplexná. Keď najmä politici vo východnej Európe hovoria, ako nemôžu prijať moslimov, lebo by ich neintegrovali, je zaujímavé pozrieť sa na Turecko. Podľa prieskumu organizácie German Marshall Fund si až 81 percent miestnych obyvateľov myslí, že so začlenením sa imigrantov je problém. Hovoríme pritom o Turecku, kde sa k islamu hlási takmer 100 percent obyvateľov a kde je väčšina utečencov moslimov. Vyzerá to teda tak, že integrácia je viac o možnosti aspoň akého-takého slušného života a menej o náboženskej príslušnosti.
Zlepšenie ekonomických podmienok, kvalitnejší právny štát, bezpečnosť a práva pre občanov. To všetko musí EÚ v Turecku podporiť, aby sa krajina, ale aj my, lepšie vyrovnala s utečeneckou krízou. Nový impulz pre prístupové rokovania do únie s Ankarou je vítaný. Nie je správne vytvárať pre Turecko umelé prekážky, ktoré nemajú nič spoločné s realitou a sú neraz iba populistickým ústupkom európskych politikov voči voličom.
Lenže Turecko si tiež musí urobiť domáce úlohy. Mnohí pozorovatelia tvrdia, že jednou z príčin autoritárskych tendencií Erdogana je aj náš nejednoznačný postoj k členstvu krajiny v únii. S veľkou pravdepodobnosťou je to pravda. Nebolo by však správne teraz zahodiť všetky európske pravidlá do kanála len preto, aby sme presvedčili Turecko, nech nám pomôže. Veci, ako napríklad zatýkanie novinárov za kritiku prezidenta, nemôžu byť pre EÚ prijateľné bez ohľadu na to, čo urgentne potrebujeme s Ankarou riešiť.
Takže, ak panuje zhoda, že utečenecká kríza je zložitá, dá sa povedať, že vzťahy s Tureckom nie sú o nič jednoduchšie. Bude sa v nich únia schopná vyznať?