Ak sa nič nestane, Smer si bude môcť vydýchnuť. Ešte jedna schôdza a potom bude opozícia môcť rozprávať o Váhostavoch, Paškoch či Jánošoch už iba z predvolebných tribún. Vydýchnuť si bude môcť aj opozícia. Ešte jedna schôdza a do volieb sa už pravdepodobne nestihne rozpadnúť ani jedna pravicová strana.
Predchádzajúci odsek by mohol slúžiť aj ako epitaf nášho parlamentu v končiacom sa volebnom období. Vláda Smeru, pochopiteľne, priniesla aj svoje kauzy, ktoré boli o to pikantnejšie, že sa dali pripisovať iba jedinej strane. Nebolo sa na koho vyhovárať. A opozícia sa, samozrejme, na každú z káuz vrhala v snahe nenechať na Smere jedinú nitku suchú.
Niekedy jej pri tom pomáhal i samotný Smer, ako keď sa napríklad usiloval kauzu Váhostavu prehodiť na plecia predsedu KDH Jána Figeľa. Výsledkom bol týždeň výbušnej rozpravy v Národnej rade. Pochopiteľne, vôbec nie o Figeľovi, ani o politike štátnych zákaziek pri budovaní cestnej a diaľničnej siete, ale o Smere a o jeho štýle vládnutia. Zásah z najvyšších poschodí Smeru, ktorý to ukončil stiahnutím návrhu na odvolanie Figeľa z postu podpredsedu parlamentu, prišiel až vtedy, keď boli škody dokonané.
Inokedy v tom bol Smer vcelku nevinne. Napríklad vtedy, keď sa z voľby nového predsedu Najvyššieho kontrolného úradu stala prehliadka pompéznych vystúpení niektorých opozičných predstaviteľov, ktorí sa tvárili, akoby sa nevolil šéf štátnych kontrolórov, ale prinajmenšom nový prokurátor Falcone.
Amatérstvo rečníkov potom vyniklo najviac vtedy, keď sa úprimne čudovali, prečo vládna strana odmieta kandidáta, o ktorom oni tvrdili, že, parafrázujúc, jeho úlohou má byť „posadiť do basy vládnu mafiu“. Boli však aj užitočné rozpravy. Napríklad tá, ktorú rozpútala kauza nákupu CT prístroja piešťanskou nemocnicou a ktorá napokon stála kreslo Pavla Pašku. Užitočná bola minimálne preto, lebo zvýšila povedomie verejnosti o závažnosti plytvania peniazmi v zdravotníctve. Na druhej strane, čím sú voľby bližšie, tým viac sa tento problém nafukuje, až sa napokon môže zdať, že toto je najväčší a takmer jediný dôvod žalostného stavu nášho zdravotníctva…
Pri tomto všetkom mala však opozícia jeden problém: problém vlastnej identity. Jej rozpad sa urýchlil. Ako kvasinky sa začali množiť straničky, ktoré poskytujú len pramálo indícií o príčinách svojej existencie okrem toho, že ich zakladatelia potrebujú ihrisko pre svoje ego (a pre peniaze, ktoré do nich niekto nalial).
Toto podkopáva nielen dôveryhodnosť politikov, ktorí sa tvária, akoby mali raz a navždy predplatené miesto vo verejnej službe, aj keby o ich služby v skutočnosti nikto nestál. Podkopáva to najmä hodnovernosť opozície pri vyhláseniach, že je pripravená prevziať vládu.