Napríklad v roku 1992 prepad takmer štvrtiny platných hlasov spôsobil, že HZDS získalo takmer polovicu poslaneckých mandátov (74), hoci ho volilo iba 37,26 % voličov. O desať rokov neskôr, najmä vďaka tomu, že do parlamentu nepostúpila SNS ani Pravá SNS a svojou troškou prispeli aj HZD, SDĽ a SDA, vznikla druhá Dzurindova vláda. Neúspech SNS a SMK v roku 2012 dopomohol zasa k jednofarebnej vláde Roberta Fica.
S výnimkou kľúčových volieb v roku 1990 a 1998, ktoré však pripomínali skôr referendum, lebo sa v nich rozhodovalo o charaktere štátu, a preto sa politickým stranám darilo zmobilizovať voličov (k urnám ich vtedy prišlo 95,39 % a 84,24 %), súčet prepadnutých hlasov doteraz dosahoval vždy dvojciferné číslo.
Aj v nadchádzajúcich voľbách hrozí, že prepadne až pätina hlasov. Od úspechu, resp. neúspechu SaS a SMK, ktorých preferencie oscilujú okolo hranice zvoliteľnosti, bude závisieť, či sa Smeru podarí zostaviť opäť jednofarebnú vládu alebo si bude musieť hľadať koaličného partnera. Vo všeobecnosti platí, že čím menej ľudí príde voliť, tým viac percent získajú strany s lojálnou voličskou základňou. To hrá do karát štandardným stranám.