Nemusíme byť fanúšikmi konkrétnych tradičných strán na to, aby sme si trúfli povedať, že predstavy o riadení štátu veľkej časti tých, čo sa do parlamentu nedostanú, sú v lepšom prípade zmätené, v horšom nebezpečné. Slovenská demokracia nedôjde k žiadnej veľkej ujme, ak zaujmú iba marginálne množstvo voličov a ich túžby po radikálnej zmene (väčšina z nich o takej hovorí) zostanú len tým, čím sú: túžbami.
Pravdaže, za vzývaním takzvaných štandardných strán býva často počuť číry oportunizmus „veľkých“, ktorí nechcú pripustiť konkurenciu. To však neznamená, že to nemá aj racionálne jadro. Strany by sa skrátka mali správať do značnej miery prehľadne a predvídateľne. Či už preto, lebo sú hodnotovo ukotvené v nejakých širšie známych politických prúdoch, alebo preto, lebo štandardná je ich vnútorná stavba a spôsob, akým generujú dôležité rozhodnutia. Mať vládu, s ktorou nemusíme súhlasiť, ale pri ktorej aspoň nemusíme každé ráno veštiť z krištáľovej gule, s čím zasa vyrukuje, je tiež určitá hodnota. A väčšina voličov u nás takúto hodnotu zatiaľ vyhľadáva.
Aj preto medzi tými piatimi až siedmimi stranami, ktoré majú reálne šance dostať sa do Národnej rady a ovplyvňovať tak verejné záležitosti v nasledujúcom volebnom období, nenájdeme nijakú, ktorá by už nemala aspoň sprostredkovanú skúsenosť s vládnutím. Smer, KDH, Most -Híd… tie všetky už vládli a niektorá z nich bude naisto vládnuť aj po marci 2016. Najväčší skokan napravo od stredu, Radoslav Procházka, by tiež sotva vyskočil, nebyť toho, že ho KDH priviedlo do parlamentu a poskytlo mu odrazový mostík k samostatnej kariére.
Iste, mať vládne skúsenosti a byť známym nestačí. Ide aj o to, čím sa kto stal známym. Presviedčajú sa o tom v SDKÚ, SaS, v OĽaNO – Nova či v SNS. Tam všade budú vo volebnú noc hroziť srdcové príhody. Takmer naisto sa o tom presvedčí Ľudovít Kaník, ktorý si kedysi prisvojil značku DS, aby ju priniesol ako svoje veno do SDKÚ, a dnes chce robiť kariéru prisvojením si už aj skratky SDKÚ (samozrejme, aj DS). A keď už sme pri OĽaNO: Igor Matovič je samozrejme antitézou štandardnej politiky, len neveľmi presvedčivo vyvažovanou osobou Daniela Lipšica, ktorý sa sám posúva čoraz viac na okraj. V ich prípade však platí, že aj ich voličom musí byť známy ich mizivý koaličný potenciál.
Celkovo sa dá povedať, že uzávierka kandidačných listín nepriniesla žiadne omračujúce prekvapenia. A čo sa šancí na zvolenie týka, slovenský parlament zostane aj po voľbách drvivou väčšinou konzervatívny. Odľava doprava. Nuž ale na to, aby liberálnu časť slovenskej verejnosti nezastupovali iba rôzni podvodníci a potrimiskári, je už tri mesiace pred voľbami neskoro.