Nie inak je to i teraz, po skončení summitu o klíme v Paríži. Môžeme si vydýchnuť: politici, ktorí bývajú v bežnej prevádzke zavalení ideológiami či peniazmi a pramálo ich zaujímajú veci presahujúce volebné termíny, odrazu podali heroický výkon, aby zachránili budúcnosť pre naše deti…
Konferencia by bola úžasným úspechom – keby sa bola odohrala niekedy v 90. rokoch minulého storočia.
Aby to však zasa neznelo ako nárek za každú cenu: výsledky parížskej konferencie sú dôležité a slúžia ako dobrý odrazový mostík k ďalším cieľom. Otázka len je, či to ako odrazový mostík chápu aj jej účastníci.
Do záverečných dokumentov sa nedostal len očakávaný cieľ spomaliť nárast globálnej priemernej teploty na dva stupne oproti hodnotám z predindustriálnej éry. Spomína sa cieľ 1,5 stupňa, čo je podľa klimatológov a ekológov oveľa dôležitejšie číslo.
Už pri dvoch stupňoch sa totiž dajú očakávať zmeny, ktoré budú mať na mnohé oblasti sveta katastrofálne účinky. Vlny sucha alebo obrovských záplav, pokračujúce okysľovanie svetového oceánu, ktoré môže mať za následok prerušenie potravinových reťazcov morského života…
Skrátka a dobre, platí tu, že za každý polstupeň navyše zaplatí ľudstvo mnohonásobne vyššiu cenu. Problém však je, že konferencia neviedla k záväznému návodu, ako sa majú jednotliví účastníci k prijatým cieľom dostať.
Takisto suma 100 miliárd dolárov ročne, ktorá má byť použitá na kompenzácie rozvíjajúcim sa národom a krajinám na znižovanie emisií, zastavenie odlesňovania a podobne, je smiešne nízka, nielen ak ju porovnáme s globálnymi sumami vydávanými napríklad na zbrojenie, ale najmä z hľadiska cieľa, ktorému má slúžiť.
V Paríži sa veľa hovorilo – a záverečné dokumenty to tiež potvrdzujú – o spotrebe fosílnych palív. Málo sa povedalo o druhom konci toho istého problému – o ich ťažbe.
Viera, že ak začnú vlády znižovať dopyt po fosílnych palivách, začne klesať aj ich ponuka, je pekná, nebolo by to však po prvýkrát, keby si obrovské peniaze ťažobného priemyslu opäť prostredníctvom politikov našli nejakú únikovú cestu.
Koniec koncov, dohoda z Paríža má nahradiť dohodu z Kjóta z roku 1997, ktorej osud bol v mnohom práve taký. Ak chceme hovoriť o zelenej ekonomike, nemôžeme spomínať emisie skleníkových plynov bez zmienky o ich produkcii.
Konferencia by bola úžasným úspechom – keby sa bola odohrala niekedy v 90. rokoch minulého storočia. Pretože sa však konala až na sklonku roku 2015, jej kladné stránky zatieňuje poznanie, koľko času sme stratili.
A aby sa tie kladné stránky vôbec zachovali, v krátkom čase budú musieť nasledovať ďalšie dohody, spresňujúce záväzné konkrétne postupy, ako sa k cieľom rokov 2030 či 2050 dopracovať. Spisovateľ a environmentalista George Monbiot to zhrnul nemilosrdne: Vzhľadom na to, ako to mohlo dopadnúť, je to zázrak. Vzhľadom na to, ako to dopadnúť malo, je to katastrofa.