Národný front (FN) Marine Le Penovej nezužitkoval svoje povzbudivé (alebo skôr hrozivé, podľa toho, z akej strany sa na to pozeráme) výsledky z prvého kola regionálnych volieb. Jeho kandidáti vrátane šéfky a jej netere, honosiacich sa priezviskom zakladateľa strany, nakoniec nezískali ani jeden z regiónov.
Vo Francúzsku sa ani po týchto voľbách nič nemení, sa môže interpretovať všelijako.
Národný front hrozil po prvom kole 6. decembra prevalcovať všetko naľavo-napravo a Marine Le Penová sa už zastrájala, ako to vláde ukáže. Lenže aj napriek tomu, že do druhého kola pritiahla ešte o čosi viac svojich voličov (vyššie skóre oproti prvému kolu získali vo svojich departementoch Marine aj jej neter Marion), nestačilo to.
V druhom kole zaúčinkovalo francúzske nepísané volebné pravidlo: radšej nech vyhrajú moji oponenti, len nech sú to demokrati. Vládni socialisti sa v beznádejných prípadoch radšej vzdali kandidatúry v prospech Republikánov bývalého prezidenta Nicholasa Sarkozyho.
Strana Françoisa Hollanda si nakoniec podržala päť z trinástich regiónov, Republikáni získali sedem regiónov a na Korzike zvíťazili miestni nacionalisti. Sarkozy sa tak môže vyhlasovať za nominálneho víťaza a socialisti môžu tvrdiť, že zďaleka nie sú takí odpísaní, ako to vyzeralo ešte pred prvým kolom (nehovoriac po ňom). Takže démon extrémnej pravice bol zažehnaný a demokracia zvíťazila?
Nie celkom. Démon sa síce ani tentoraz nedostal k moci, ale je čoraz silnejší. Zatiaľ je ešte tých voličov, pre ktorých je vláda krajnej pravice väčším zlom ako víťazstvo opačného, ale demokratického tábora, vo Francúzsku oveľa viac ako tých druhých. Dokedy to vydrží?
Nejde tu len o tradičné témy krajnej pravice. Nezamestnanosť je naozaj vysoká, hospodársky vývoj naozaj neistý a rozčarovanie z Európskej únie naozaj silnejúce.
Politika identity, založená na princípe „my a tí druhí“, môže mať podobu rasistickú či náboženskú, ale môže ju mať aj „civilizovanú“: na vine všetkému, čoho sa bojíte, sú „tí druhí“, ktorí sedia napríklad v Bruseli. Čo je presne ten koniec klbka, na ktorý politici ako Le Penová nakoniec namotajú aj ten rasizmus, neznášanlivosť a vládu pevnej ruky.
Veta: Vo Francúzsku sa ani po týchto voľbách nič nemení, sa môže interpretovať všelijako. Nič sa nemení aj v tom zmysle, že pri moci sa naďalej striedajú rovnaké establišmenty, zatiaľ čo problémy pretrvávajú. Ťažko povedať, či bude Le Penová odstavená od moci pre demokratov v prezidentských voľbách o dva roky ľahším súperom, než akým by bola, keby sa už dovtedy musela nejako prejaviť.
Krajná pravica dvíha hlavy na celom kontinente. Jej odporcovia budú na jej odrážanie potrebovať oveľa viac ako iba francúzsky princíp „voľby so štipcom na nose“. Zatiaľ neovládli ani pole rozumnej hospodárskej politiky (koľko rokov po vypuknutí krízy?) a už extrémistom prenechávajú ďalšie pole v podobe utečeneckej krízy a hrozby rozkladu základných princípov únie. Nielen v Paríži je o čom premýšľať.