To, čo malo prísť úplne na začiatku, prišlo až na konci. Neskoro. A preto ju teraz mohol pokojne odmietnuť premiér i minister školstva.
Úspech akejkoľvek iniciatívy závisí od veľkosti jej podpory a schopnosti zatlačiť na „citlivé“ miesta politikov. To sa v prípade protestujúcich učiteľov nestalo. A keďže neboli krytí odbormi, ani si nemohli dovoliť dlhšie štrajkovať, a tak sa ani nemohol dostaviť požadovaný výsledok.
Učitelia akoby sa nepoučili. Oproti masovému protestu z jesene roku 2012 sa do štrajku zapojil iba zlomok a chýbala mu spoločná platforma zastrešená odbormi. Lenže ani účasť odborov na štrajku sama osebe nie je garanciou úspechu. Odborárski lídri by museli byť oveľa tvrdší vyjednávači ako Ondek a spol., lebo ročné zvýšenie o 5, resp. 4¤percentá od roku 2012 je len kozmetickou zmenou.
Napriek všeobecným deklaráciám školstvo nebolo doteraz prioritou žiadnej vlády. Ani tej Ficovej, hoci v programovom vyhlásení deklarovala, že „bude systémovo riešiť zlepšenie odmeňovania pedagogických, odborných a nepedagogických zamestnancov podľa ich kvality a v závislosti od možností štátneho rozpočtu“.
Slovenskej ekonomike sa v poslednom období darilo. Prečo sa to adekvátne neodrazilo napríklad v odmeňovaní učiteľov? Lebo politici vedeli, že zástupcovia učiteľskej obce nie sú schopní zatlačiť na „citlivé“ miesta.