Na niektorých návrhoch, čo by mal ako prvé urobiť predseda novej vlády po voľbách, sa zhoduje väčšina účastníkov ankety. Ak by sa tie nápady mali strčiť do jedného vreca, bolo by na ňom najskôr napísané čosi ako: Spravodlivosť.
Spravodlivosť je sprievodným motívom návrhu na odluku cirkvi od štátu a výlučným motívom návrhov týkajúcich sa majetku verejných činiteľov a spôsobov, akými sa má reorganizovať verejný život. Nemá zmysel pripomínať, ktoré z nápadov už náš systém formálne prijal.
Ak by sa nápady čitateľov webu mali strčiť do jedného vreca, bolo by na ňom najskôr napísané čosi ako: Spravodlivosť.
Ľudia nie sú povinní vyznať sa v detailoch zákonov, keď na vlastné oči vidia, že u nás existuje kasta podozrivo bohatnúcich a takmer nekontrolovateľných. Preto zaznel napríklad návrh prijať zákon o preukazovaní majetku, „aby všetkým zostal iba taký majetok, ktorý preukázateľne zdanili“, s ktorým väčšina súhlasila.
Ľudia dobre vidia, že bezobsažné majetkové priznania politikov, ktoré nemôžu nikoho dostať do problémov, sú výsmechom spravodlivého usporiadania pomerov v štáte.
Podobne je to so schránkovými firmami, o ktorých sme už neraz písali. Zákon, ktorý im ukladá priznať svojich majiteľov predtým, ako sa zúčastnia na nejakej verejnej zákazke, vychádza v ústrety akurát tak bulváru. A aj to nanajvýš ak na polcestu, keďže priznanie má mať formu čestného vyhlásenia.
Niekomu možno k šťastiu stačí poznanie, že za schránkou XY stojí Jožko Mrkvička. Naozaj spravodlivé však môže byť iba vykázanie schránok z verejných tendrov en bloc. Problém predsa nie je len v tom, či sa nabalí Mrkvička, ale že Mrkvička sa nabalí na verejných peniazoch, ktoré cez schránku vyvezie do daňového raja, aby tam navždy zmizli.
Jedna vec je povedať, že nápady, aby bolo referendum vždy platné a aby ho nesmel parlament ešte schvaľovať, alebo aby sa zrušili štátne príspevky politickým stranám, ktoré sa v ankete tiež vyskytli, znamenajú krok z blata do kaluže.
Ak by sa zrušilo kvórum na platnosť referenda, znamenalo by to, že každé referendum, ktoré by si zmysleli vyhlásiť rôzne extrémistické skupiny, by sa zmenilo doslova na boj o holý život našej demokracie.
O zrušení príspevkov stranám sa dá uvažovať vo všeobecnosti, ale nie v slovenskej konkrétnosti – tu a teraz by to znamenalo, že náš politický systém by sa stal okamžite ešte stonásobne väčším rukojemníkom oligarchov a biznis mafií, než je dnes.
Iná vec je však uznať, že takéto návrhy pramenia v oprávnenom pocite mnohých ľudí, že verejný život sa im odcudzil, nehrá s nimi a pre nich, a oni ho ešte musia povinne živiť. „Ľudová referendová spravodlivosť“ by dopadla príšerne.
To však ešte neospravedlňuje dnešnú nespravodlivosť. Tá je očividná v majetkoch verejných funkcionárov, v ich beztrestnom zaobchádzaní s majetkom nás všetkých, v arogancii, s akou obsadzujú všemožné úrady a firmy svojimi chránencami (alebo poskokmi) a ešte sa tvária, že tak to má byť.