Po voľbách nezostal v pravicovom tábore kameň na kameni. SDKÚ je definitívne minulosťou a KDH čakajú ťažké časy, keď sa bude zúfalo pokúšať o politický comeback. Ich miesto zaujali SaS, OĽaNO, SNS a strana Borisa Kollára.
Noví lídri pravice zredukovali liberálno-konzervatívne myšlienky na primitívne antieurópanstvo, nacionalizmus a podporu náboženskej pravice. Vyprázdnenosť týchto subjektov, v ktorých majú hlavné slovo rôzni jurodíví hochštapleri, šašovia a križiaci, zvýrazňuje ich neexistujúca členská základňa.
Spätne, v porovnaní s touto suitou, vyznieva bývalý premiér Mikuláš Dzurinda ako „pán politik“. Ešte pred pár rokmi by takéto konštatovanie vyznievalo dosť nepatrične, teraz je to iba trpké konštatovanie, ako hlboko klesla slovenská pravica.
Dzurinda mal určite mnohé chyby, na ktoré napokon doplatil, no v porovnaní s obrazom pravice, ktorá sa nám teraz núka, to bol autentický konzervatívec. Okrem toho, že previedol krajinu od bahna mečiarizmu do EÚ a dokázal ukočírovať jedenásťhlavú koalíciu koalícií, mal predovšetkým jasno v tom, že osud Slovenska je bytostne spätý s EÚ.
Čo však spája súčasných lídrov pravice okrem samotnej túžby po moci? Okrem odporu k Smeru a snahy znižovať dane nič. A to je málo na to, aby vznikla pevná vláda, čo si iste uvedomujú aj Béla Bugár s Radoslavom Procházkom, ktorí váhajú, či do takého spolku vstupovať.