Pochopiteľne. Povedať, že doba je ťažká, určite neznamená preháňať. Slovenský politický stred má nanajvýš štyri roky na to, aby sa rehabilitoval a aby predstavil zrozumiteľnú a príťažlivú alternatívu extrému, ktorý sa derie do popredia.
V praxi to znamená, že jedna stredoľavá a tri stredopravé strany (aspoň podľa programov) nesmú počas svojej vlády stratiť ani bod. Mimo nich sa totiž počet viac či menej normálnych demokratov v parlamente ráta na jednotlivcov.
Len čo sa stred dopustí väčšej chyby, v ďalších voľbách môžu prevážiť politické prúdy, ktoré sú buď otvorene protidemokratické, alebo sa vyznačujú tým, že na ich opísanie by bolo treba rozvinúť nový odbor: politickú psychiatriu.
Robert Fico, Béla Bugár, Radoslav Procházka a Andrej Danko sú skrátka povinní predviesť Slovensku nebývalo zmiešanú vládu, ktorá bude koexistovať vďaka vedomiu spoločnej zodpovednosti, a nie spoločného prístupu k verejným zdrojom.
Spojiť sa musel politický stred, aby prečíslil extrémnu pravicu od fašizmu politického cez pinochetovsky ladenú ekonomickú „elitu“ až po nabobov, ktorí si politiku doprajú ako doplnok k svojim peniazom.
Stredové strany dostávajú na európskom kontinente na frak (aj tam, kde vyhrávajú, vyhrávajú o poznanie s menšími ziskami oproti minulosti) a ich jedinou možnosťou zostáva spoločný program. Alebo aspoň spoločné minimum.
S trochou irónie môžeme toto povinné spoločné minimum tretej Ficovej vlády definovať pretvorením dávneho masarykovského hesla. Demokrati nesmú kradnúť a musia sa báť následkov toho, ak kradnúť budú.
Tie následky by však dopadli na nás všetkých. Voľby 2016 jasne ukázali, že nič nie je dané. To, že prežívame najdlhšie nepretržité obdobie parlamentnej demokracie v našich dejinách, nie je zárukou, že to tak aj zostane.
Richard Sulík a Igor Matovič robili pred voľbami všetko preto, aby do myslí voličov zasiali vlastnú adaptáciu jesene 1998: autokratom, ktorý pľundruje Slovensko a ohrozuje demokraciu, mal byť tentoraz Fico a všetci ostatní sa mali automaticky spojiť, aby prečíslili Smer.
Necelý mesiac po voľbách dostáva analógia s udalosťami spred osemnástich rokov trochu iný obsah. Tak sa zdá, že spojiť sa napokon musel politický stred, aby prečíslil extrémnu pravicu: od fašizmu politického cez pinochetovsky ladenú ekonomickú „elitu“ až po nabobov, ktorí si politiku doprajú ako doplnok k svojim peniazom, zarobeným všelijako.
Najbližšie prieskumy ukážu, či Sulíkovi v očiach jeho voličov uškodila informácia o stretávaní sa s Kotlebom a či jeho strane uškodili prejavy podobnej hodnotovej lepry v podaní niektorých jej činovníkov. Veľké nádeje si však nerobme. Rozklad slovenskej politickej scény nenastal cez noc a verejná diskusia u nás je a ešte dlho bude primitívna.
Misia koalície politického stredu môže mať síce jednoduchý slogan, jednoduchá však nie je ani náhodou. Na jednej strane sme mohli dopadnúť oveľa, oveľa horšie. Na druhej strane tak ešte stále môžeme dopadnúť.